[Príbeh] Ja som iba mama

Ahoj dúhová mamina 🙂 posielam ti môj príbeh. Nie som rodený žurnalista, ale takto to cítim. Ak to má pomôcť iným ženám, tak som tu.

 Tu by mala byť srdcová činnosť, ale žiadna tam nie je.

Presne takto chcem začať svoje rozprávanie, pretože tieto slová mi rezonujú v hlave už pomaly 3 mesiace. Sme jeden z tých párov, ktorým sa podarilo počať, ani nevedia ako. Niekedy ma dokonca prepadli výčitky, že to išlo až tak ľahko. Moje tehotenstvo bolo doktormi hodnotené ako ,,tehotenstvo z knižky“. Keď sa na to spätne pozerám, vyznieva to až hnusne ironicky.

Úspešne sme tehotenstvom preplávali až do 9 mesiaca. Dátum, ktorý sa mi navždy vryl do pamäte sa datuje na 21.11.2019. Bol to deň ako každý iný, jedine kontrolu u doktora som mala naplánovanú, ako vždy na štvrtok. Tešila som sa 🙂 Hovorila som si, že maximálne čo sa môže stať je, že porodím. Ach, tá sladká nevedomosť.

Navždy ju budem závidieť všetkým tehotným ženám. Teraz už mamám.

U doktora som bola na CTG v 39tt (tam sa monitoruje srdcová činnosť). Všetky týždne predtým boli ukážkové výsledky, až na dnešný. Doktor (teraz už môj bývalý doktor) mi vtedy povedal, že mojej maličkej, Olívii, skáču ozvy. Poslal ma do nemocnice, cca 10 minút cesty. Keď som tam prišla urobili mi automaticky ultrazvuk. Pani doktorka vtedy na mňa otočila monitor a ukazuje mi: ,,Tu by mala byť srdcová činnosť, ale žiadna tam nie je.“

Povedala, že sa to mohlo stať v nemocnici alebo po ceste alebo aj na parkovisku a možno pár sekúnd pred ultrazvukom.

Olivka mi zomrela v brušku.

Z tohto momentu si pamätám len svoj rev, hystériu, ako som prosila maminu, aby zavolala môjho muža. Ďalej asi milión otázok prečo a otázku či sa takéto veci stávajú. Doktorkina odpoveď znela jednoznačne áno. V tom momente vás nechajú vyplakať, ale našťastie (s odstupom času to už vnímam ako našťastie) vás rýchlo vtiahnu naspäť do reality.

Dostanete milión otázok o svojom zdravotnom stave, pýtajú sa vás na pitvu, či sa chcete rozlúčiť a či chcete bábätko vidieť.

Možno ma odsúdite, ale odpovedala som nie.

Mám chvíle, keď toto rozhodnutie ľutujem, ale oveľa viac mám chvíľ, keď toto rozhodnutie považujem za to najlepšie možné.

Celé mi to doteraz pripadá ako nejaký film, na ktorý sa človek pozerá ako divák a pri tom je hlavný aktér. Personál nemocnice a moja už terajšia ošetrujúca lekárka sú neskutočne úžasní ľudia a veľmi prispeli k tomu, aby som sa v tom momente a ani potom nezbláznila a nezrútila. Všetci mi povedali, že aj keď sa takéto zlé veci stávajú, mamičky ako ja vždy neskôr prídu a odnášajú si domov uzlík šťastia. Verte či nie, tieto slová sú moja mantra!

S týmito slovami dokážem fungovať ako človek a existovať. Nerevať každý deň a dívať sa dopredu.

V ten deň sme o našu vysnívanú dcérku Olivku prišli. Mňa museli akútne operovať, teda podstúpila som akútnu sekciu kvôli krvácaniu dovnútra. Po 4 dňoch ma prepustili, našťastie som nemusela ležať na oddelení šestonedelia, ale na gynekologickom. Z obdobia nemocnice mi ostali v pamäti ešte slová ošetrovateľa: ,, Viete aká bola krásna? Ako bábika.“

Dni po pôrode boli hotovým peklom. Napriek tomu, že sa chcete rýchlo pozviechať a dať do poriadku, vaše telo je totálne proti vám. Nemohla som poriadne chodiť, spať, musela som byť len doma. Sprcha sa považuje za nadnárodný výkon. Zotaviť sa mi trvalo asi mesiac. Mesiac plný plaču, jedu, strachu, nekonečnej krivdy a hlavne ľútosti.

Lebo to, čo sa vám od každého dostáva je ľútosť. Neskôr vás aj toto začne nenormálne hnevať. Mňa osobne najviac premáhal pocit krivdy a ten trvá doteraz. Pretože keď prídete o dieťa, vy necítite závisť, ale pocit krivdy, že vám nebolo dopriate ako iným.

Pýtate sa samej seba v čom ste iná ako ženy, ktoré si dieťa domov prinesú živé a zdravé. Neskôr aj pocit, že ste neschopná. Neschopná vycítiť, že sa niečo deje, oklamaná materinským inštinktom a neschopná ochrániť svoje dieťa. Pričom sám primár aj moja doktorka nám vysvetlili, že v tomto prípade sa nedalo robiť nič.

Našu krpatú by nezachránili ani keby som ležala rovno v nemocnici. Vraj na záchranu by potrebovali minimálne dve hodiny a pritom my sme o ňu prišli za pár sekúnd. Ak by ju aj zachránili, nevedeli by nám zaručiť či by bola zdravá. Na prepúšťacej správe bolo jasne napísané: Udusenie pupočnou šnúrou.

Vraj sa 99% detí rodí s omotanou pupočnou šnúrou, ale to naše sa nenarodilo. Ja vždy hovorím, že sme vyplnili akúsi hlúpu štatistiku, myslím, že to číslo je 0,5%.

S odstupom času hodnotím za najhoršie, čo môžete páru, ktorý si prejde týmto peklom, napísať je, že vy by ste to nezvládli.

Aké hlúpe slová.

Ani nám totižto nikto nedal na výber a dokonca sa nás ani nepýtal či sme schopní to zvládnuť. My sme proste museli.

Najhorší čas je čas sviatkov. A je jedno či sú to Vianoce, narodeniny, meniny či výročie úmrtia. V podstate na takýto zážitok je zlý akýkoľvek čas. Keďže sa nám toto všetko stalo v roku 2019, chceli sme mať za sebou aj pohreb. Tam som nechcela vyslovene nikoho. A týmto dňom sme všetko zlé nechali v roku 2019. Rok 2019 bol pre mňa najkrajším a najťažším zároveň.

Nikdy som sa necítila taká silná a slabá zároveň. Taká odhodlaná ísť dopredu a zároveň zlomená.

Teraz už viem, že revať a ručať pri tom ako jeleň je absolútne dovolené.

Revať kvôli tej nekonečnej strate a pocitu prázdna a ručať za tú nekonečnú krivdu, ktorú v sebe cítite.
Každý mi hovorí, že som silná žena, ale ja som iba mama. A môj úžasný chlap, je tato.

Sme rodičia malého anjela.

S pozdravom Simona

♥♥♥

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku Na vlne plodnosti (9 hravých tipov ako zostať v naladení na svoje budúce dieťatko, ešte pred jeho počatím) ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte teraz do výživného 7 dňového (online) FERTILITY RETREATU: LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre