MEDZIPRIESTOR „ničoho“ …

Možno aj vy revalidujete posledné dni tohto roka alebo ešte len plánujete dopriať si chvíľku zastavenia a obzretia späť, čo všetko sa na vašej ceste v ústrety dieťatku udialo.

Ja som si to dovolila nielen posledné týždne, ale aj mesiace. A silným prechodovým rituálom, ktorý ma v tomto procese ešte viac podporil a odštartoval konce aj nové začiatky bol práve nedávny kongres Plodná neplodnosť. Poňala som ho inak, štýlom „menej je viac“ a aj vaše spätné väzby sú toho dôkazom, že to bola správna voľba.

Samozrejme, že vnútornému kritikovi, ktorý spochybňoval celý tento koncept, priniesť v 2. ročníku (in)fertility kongresu „len autentické príbehy“, som sa nevyhla, ale bolo to fascinujúce randenie. Ako so všetkými emóciami, ktoré prináša neistota, keď nevieme ako to dopadne, ale význam cesty samotnej sa odkryje „po ceste“. A niekedy sa v tej neistote pekne zasekneme, no vie nás to paradoxne aj nakopnúť vpred.

Stačí len zdravé nas*anie sa, že už stačilo a rozhodnutie, že tento stav prešľapovania na mieste chcem zmeniť. Z lásky k sebe. Zvedomením, že ma to už nielenže nebaví, ale aj neskutočne energeticky unavuje. Aspoň u mňa tento „zákon“ funguje skoro vždy 🙂 Dovolím svojej obeťke sa poľutovať, uznať ju, vypočuť si jej sťažnosti, ale len chvíľku.

A na to nepotrebujeme doktorát z psychológie, ale zvedavosť spoznávať všetky svoje emócie. Nie ich potlačovať, nie sa za ne hanbiť, ale pozývať ich na rande. A to neustále.

Je to tanec života.

A tak ma aj tento kongres zasa o sebe niečo nové naučil. Lebo vždy je to tak, že keď robíme niečo pre druhých, robíme to aj pre seba. Vystupovanie zo zóny komfortu, tam sa vraj dejú zázraky.

Kým sa však podelím o ten svoj, chcela by som s vami pozdieľať spätné väzby z tohto ročníka kongresu a zároveň si ich tu odložím, keď bude zasa úradovať vnútorný kritik s otázkou: Či to má vôbec ešte celé zmysel?

Slovami Danky:

Ďakujem ti Miri za tento autentický a hodnotný kongres. Neskutočne zapasoval do toho, čo som teraz aktuálne pre seba potrebovala. Aj keď každá žijeme svoj jedinečný príbeh, vo svojej podstate prežívame tie isté emócie. Už ma akosi nevolajú kongresy, kde dávajú tie zázračné rady, čo určite pomôže k vytúženému cieľu. A preto veľmi oceňujem to, čo si vytvorila a aké autentické príbehy si priniesla, ako to niekoľkoročné čakanie na dieťatko žijú aj ďalšie ženy.

Dalo ma to ešte do väčšej pohody, kľudu a uistenia. Fakt super. Za seba môžem povedať, že je to veľmi veľmi hodnotné.

A keď si teraz znova púšťam aj záznamy rozhovorov z prvého ročníka kongresu, ktoré som počúvala aj keď bežali naživo, objavila som také veci, ktoré som vtedy akoby prehliadla a nezazneli tak ako dnes. Ešte raz ďakujem.

Žienky, ktoré sú na ceste v ústrety dieťatku už niekoľko rokov, mi isto dajú za pravdu, že skúšať stále nové a nové veci jednoducho dosiahne svoj LIMIT. A už nemáme kapacitu prijať NIČ nové. Už sa do toho pohára „Ešte toto a tamto“ nič nezmestí a je potrebné ho vyprázdniť.

Ako?

Možno čakáte to povestné „pustenie“, aby sa vytvorilo miesto pre nové. Áno, je to pravda. Niečo nové len ťažko príde, keď tomu nevytvoríme priestor. Energeticky, či fyzicky. Ale za posledné 2 roky som objavila ešte jednu „pravdu“, rozumej moje vlastné zistenie a to potrebu integrácie, ktorú neošálime 🙂  A keď si myslím, že mi postačí 1 deň, či jeden týždeň, či jeden mesiac, mala by som to vynásobiť minimálne desiatimi, aby to naozaj dosadlo a nebolo to vyhodená energia von oknom.

Keď milujete vzdelávanie, osobný rozvoj a skúšanie nových vecí mimo komfortnú zónu vás fascinuje … jeden moment je sakra dôležitý, aby nám z tej sebamotivácie a pozitívneho myslenia nepreplo 🙂

A to je INTEGRÁCIA.

ZASTAVENIE.

Nielen spomalenie na pár dní, ale aj zastavenie.

Keď niečo staré končí a to nové je ešte v nedohľadne …

Posledné 2 roky ma tak nadchlo zdieľanie iných uhlov pohľadu ako žiť plodne aj neplodnosť, že na zastavenie nebol čas. Teda bol, samozrejme. Ale nedopriala som si ho 🙂

Sprevádzala som v rôznych tréningov, programoch, či výzvach desiatky žien a držala im bezpečný priestor na zastavenie. Na uctenie svojho príbehu so všetkým, čo k tomu patrí a o čom sa v našej spoločnosti ešte stále málo hovorí.

A tam niekde som vyslala zámer, že už nastal čas aj pre mňa sa zastaviť. A dovoliť si integrovať ten šialený kolotoč investovania (všetkého voľného času aj niekoľkých tisíc eur) do sebarozvoja, z ktorého vznikali nové a nové nápady do tvorby unikátneho obsahu ako žiť plodnej aj neplodnosť. Bolo to mega vzrušujúce dobrodružstvo, plné endorfínov, adrenalínu, nových priateľstiev, zvládnutých výziev a posun na next level, ale bolo to aj šialene vyčerpávajúce.

A opäť, keď sa moja vnútorná obeťka a vnútorný sabotér napapali pozornosti, namiesto toho, aby som ich potlačila a ešte viac pritlačila na plyn v závode „Čo ešte spraviť, aby som mala … „ aspoň nejaké dosahy, viditeľnosť, aktivitu v skupine … som si položila jednoduchú otázku, s ktorou sa delím aj so žienkami vo svojich programoch a to je:

Stojí mi to ešte za to?

A vtedy sa začne pekne šúpať cibuľka nášho autentického ja a pozveme na rande aj svoju dušu, ktorá čaká, kedy sa už zastavíme v tom zhone, čo by sme ešte mali a mohli (keď lákavých možností je milión) a začneme raziť cestu „menej je viac“.

Možno to bude najprv len také silené, taká „mantra naoko“, kým nezačneme tomu naozaj veriť, že to je to, čo teraz potrebujeme, v tomto momente, v tejto fáze svojej cesty a postupne sa to do nás otiskne tak, že každý ďalší krok vedľa tohto zámeru pocítime 🙂 ako jasné NIE. Najprv tiché, potom hlasnejšie, až sa prestaneme zamýšľať prečo nie a analyzovať to.

Ak ste sa dočítali až sem a čakáte pointu, asi vás sklamem. Nemá to pointu a len som chcela v tomto „denníku dúhovej mamy“ autenticky pozdieľať, tak ako sa delíte so svojími príbehmi aj vy so mnou, že si dávam PAUZU v tvorbe a svoje obľúbené kurzy, ktoré verím, že majú potenciál zmeniť nielen uhol pohľadu na cestu v ústrety dieťatku ak sa nedarí niekoľko rokov, ale aj priniesť POKOJ NA duši a byť v súlade so sebou, no matter what.

A tak som ich zabalila do vianočnej online Klubovne Alchýmia počatia za symbolickú cenu, ktorú môžete využiť ako svoju parťáčku, keď sa budete chcieť na chvíľu zastaviť aj vy a dopriať si obzretie na svojej vlastnej ceste.

Nenájdete tam veru zázračné návody ako otehotnieť, ale skôr hravé pozývanie ako si to čakanie užívať a nielen prežívať. A to vyžaduje veľký kus odvahy, lebo sa bude potrebné porýpať v sebe a pozvať svoje STRACHY NA RANDE.

A kedy si to dopriať, keď nie teraz, počas zimy, cez vianoce a pri prechode do nového roka?

Ak s vami práca s limitujúcimi presvedčeniami rezonuje, ešte do Zimného slnovratu sa stíhate pridať a dopriať si nálož inšpirácie na 5 mesiacov za symbolickú cenu.

Je to jedna z ďalších foriem púšťania v mojej tvorbe (sprevádzanie v online priestore), aby sa vytvoril priestor pre to nové, čo ma čaká ďalšie mesiace a som z toho nadšená. Aj sa bojím ako to dopadne, ale s takými motýľmi v brušku. No jedno viem iste ↓

bez energie a stiahnutia do seba to nebude ono …

Dovoľujem si tak dať seba na prvé miesto aj v mojej tvorbe, dopriať si pauzu niekoľko mesiacov a pustiť sa „za oponou“ do nového projektu, ktorý keď výjde, fúúúúúúúú … tak to bude pecka prínosná pre nás všetkých.

Pandorinku skrinku s názvom Cesta k materstvu som tento rok otvárala minimálne, pretože otázku Kto bez dieťatka som? si kladiem pravidelne. A s jej odpoveďami som už (konečne) nadmieru spokojná 🙂

Celý rok 2022 ma však oveľa viac volalo preskúmanie otázky Kto bez Dúhovej Mamy vlastne som?

A preto vás pozývam na túto goodbye párty znovuzrodenia ešte ďalšie dni, pretože, či si to uvedomujete alebo nie, na vlne plodnosti napriek rôznym výzvam sme surfovali posledné roky spolu a obsah tohto projektu sme tiež tvorili spolu.

A za to vám patrí obrovské ĎAKUJEM, pretože bez vás by Dúhová Mama nemala žiaden zmysel.

Ak prijmete moje poďakovanie za túto spoločnú dobrodružnú jazdu (2018-2022) a využijete pre seba aj jedinečnú možnosť prejsť naposledy bránami Klubovne, ktorá je skutočne oázou plodnej inšpirácie 🙂 , bude mi veľkou cťou.

Mirka

… a príbeh nekončí, len pokračuje …