Verím tomu, že zdieľaním našich autentických príbehov sa liečime nielen my, ale aj naše okolie.

Dotkneme sa svojej duše, ale rovnako aj duše niekoho iného, kto sa cíti teraz osamelo, pretože len málokto rozumie jeho žiaľu. Možno o sebe pochybuje, či to celé ustojí a začína sa porovnávať.

Z pocitu osamelosti a nepochopenia prechádza do pocitu beznádeje a hanby, že nie je „v poriadku“. A pritom je úplne normálne zažívať ten chaos emócií a cítiť sa stratene v situácii, na ktorú neexistuje univerzálne riešenie.

Avšak príbehy, ktoré sa svojou otvorenosťou a zraniteľnosťou dotknú našej boľavej duše, v nás zanechajú stopu. Pre niekoho budú inšpiráciou, pre iného nádejou alebo potvrdením, že to, čo cíti, je absolútne v poriadku a nie je v tom sám.

Môj príbeh krátko po strate dieťatka si prečítate tu.