[30. Príbeh od vás] Mať dieťa nie je samozrejmosť

Mesiac Október je aj mesiacom zvyšovania povedomia o strate dieťatka. Verím, že aj tento, už 30. príbeh od vás, tomu pomôže. Pretože každý príbeh si zaslúži uznanie a žena podporu.

*************

Príbeh Wery:

Môj príbeh začnem tým, že ako 38ročná som zostala takmer na prvý pokus tehotná. Vôbec som nečakala, že otehotniem tak skoro, s partnerom sme sa potešili, no zároveň som cítila obrovský vnútorný rešpekt voči tomuto zázraku. Na prvú kontrolu som prišla v siedmom týždni, kedy bolo všetko v poriadku a pani
doktorka mi dala termín takmer o tri týždne. Tesne pred kontrolou akoby som tušila, že sa niečo deje som povedala priateľovi „wish me luck“ a on nechápavo pozeral, že prečo, veď všetko je v poriadku.

Na druhej kontrole som si všimla, že pani doktorka stále meria veľkosť dieťatka, podozrivo dlho bola ticho, až prišla osudová veta: „Je mi to veľmi ľúto, ale bábätku nebije srdiečko.“ Ani nezodpovedalo veľkosti 10teho týždňa. Hneď som sa rozplakala a išla obliecť. V tom hovorí pani doktorka: „poďte sem prosím, ešte raz to pozriem, nakoľko mám momentálne požičaný ultrazvuk, nevidím až tak podrobne.“

Pozrela ma aj cez bruško, avšak potvrdila úmrtie plodu.

Povedala mi, že mám tri možnosti. „Prvá možnosť je počkať, kým sa plod vyplaví sám, druhá je možnosť je ísť do nemocnice, kde vám dajú potratové tabletky, alebo tretia možnosť, kyretáž.“ K tomu dodala veľmi ne – empaticky a necitlivo: „Nakoľko máte vek aký máte, odporúčam druhú možnosť, po ktorej môžete byť už po mesiace opäť tehotná.“ Ďalšia informácia od nej, „že toto sa stáva ženám vo vyššom veku.“

Cítila som obrovské sklamanie, že mám doktorku, v ktorej nemám oporu a podporu. Po tomto všetkom som vedela, že si musím nájsť nového odborníka. Rozhodla pre druhú možnosť. Prvá návšteva na poliklinike, bola zdrvujúca. Presne vedľa
ambulancie klinickej gynekológie, je ambulancia s poradňou pre tehotné. Videla som prichádzajúce spokojné mamičky len pár týždňov pred pôrodom. Rozplakala som sa s vedomím, že zatiaľ čo ony čakajú
na príchod nového života, ja čakám na odchod mŕtveho bábätka.

Sestrička mi dala jasne najavo, že „som na prvé tehotenstvo už v pokročilom veku.“ To ma úplne ako ženu dalo dole. Nasledovala návšteva nemocnice na zavedenie potratových tabletiek. Bola som v 7+6 týždni. Nakoľko sa po kontrole zistilo, že mám toho v maternici ešte veľa, opäť som išla na zavedenie potratových tabletiek. Opäť kontrola, kde mi doktor necitlivo oznámil, že „je tam toho ešte strašne veľa“ a zároveň tlačil na mňa nech sa rozhodnem ako ďalej. Bola som zdrvená, no verila som svojmu telu, že to zvládne vyplaviť prirodzene, preto som išla touto cestou. Následne som chodila na kontroly takmer každý tretí deň.

Mala som to šťastie, že som natrafila na fantastickú pani doktorku, ktorá ma podporila v prirodzenej možnosti a keď si nebola istá ako sa rozhodnúť ďalej, poslala ma ešte k dvom doktorom na pozretie. V jeden deň ma teda skontrolovali traja doktori, pričom sa rozhodlo, že v maternici toho už veľa nie je, nech prídem na kontrolu o 10 dní.

Celý proces od oznámenia od úmrtia plodu trval viac ako tri týždne. Tri týždne, ktoré som takmer nikde nechodila, lebo silné krvácanie by sa mohlo spustiť kedykoľvek. Keď nad tým uvažujem spätne, som rada že som sa rozhodla pre druhú možnosť, pričom mi doktorka povedala, že sa nemám báť toho, čo uvidím na vložke, nakoľko tabletky plod rozložili. Nezvládla by som ten pohľad v prípade prvej možnosti. Myslím si, že som nemala kontrakcie, len silnejšie bolesti, ktoré sa dali zvládnuť. Celkovo som nemávala bolestivú menštruáciu, preto som dúfala, že aj tieto bolesti budú akceptovateľné pre moju psychiku. Aj sa tak stalo.

Ďakujem sebe, že moje telo našlo silu sa s tým vysporiadať prirodzenou cestou. Nemenila by som nič na rozhodnutí ísť touto cestou. Chce to obrovskú dávku trpezlivosti, partnerskú podporu, ktorú som našťastie mala. Avšak, keď počujem, ako niekto volá meno „Kristián“, pichne ma pri srdci, lebo to meno som mala pripravené pre bábätko. Alebo keď vidím na sociálnych sieťach fotky z ultrazvuku, prípadne kočár s malým bábätkom, automaticky si spomeniem na moje prežívanie.

Obrovskú výhodu som videla v tom, že som nezamestnaná a teda môžem byť doma aj so svojím prežívaním. Plakala som, ako to prišlo, oddychovala som a verila, modlila sa za to, aby som nemusela ísť na operáciu.

Čo mi dala táto situácia?

Jednoznačné upevnenie partnerstva a vedomie, že nie som na to sama. Oporu rodiny a blízkych. Vedomie, že mať dieťa nie je samozrejmosť. Že počať je jedna vec a porodiť druhá. Vieru v seba, vďačnosť môjmu telu, a určite dar viery, ktorý ešte viac zosilnel.

Momentálne nepomýšľam na ďalšie tehotenstvo, potrebujem čas vstrebať toto všetko a potom sa uvidí …

*************

Ďalšie príbehy mám anjelov nájdete na tejto stránke, ako aj odkaz do Facebook podpornej skupiny „Mamy anjelov“, kde je bezpečné prostredie na zdieľanie vášho príbehu a vypýtanie si povzbudenia, či „len“ vypočutia bez rád a bagatelizovania.

Projekt Dúhová Mama pre vás s láskou tvorí Mirka.