[Príbeh] 10ročná cesta za dieťatkom

Ahoj Mirka, bude to trošku dlhšie, s odbočkami… 🙂
Kde začať? Asi od puberty…Puberta, rozpätie 10 až 12r – čas, keď sa vačšina dievčat stáva prirodzene ženou… prvá menštruácia, prvá podprsenka… u mňa však ticho, obrazne povedané… niežeby som nemala akné, či sa mi nemenili fyzicky moje krivky…. len to, čo chýbalo bola menštruácia… a tu niekde sa začal moj kolotoč s gynekológmi…

Prva navsteva u gynekologicky v 15tich… jej rada – pockame, vsak ma cas, menzes urcite naskoci sam…. nenaskocil… ani po zhruba roku cakania… prvy krat sa zoznamujem s Agolutinom, injekcne… zabral… na mesiac…gynekologicka: vyborne, uz by to malo fungovat same… nefungovalo… dalsi mesiac nic, takze znovu vyvolavacka… o mesiac znova.. o dalsi mesiac znova… fungovala som takto zhruba pol roka… Potom lekarka povedala pauza, na 3 mesiace, aby si a) oddychlo telo a za b) zistila ci to pojde bez hormonalnej pomoci… neslo… tak nasadila Proveru… chvilu trvalo, nez zistila, ze moje telo reaguje uz pri najnizsej moznej davke… jej pravidelne opakovany cudujuci sa vyrok: nechapem, ako je u vas mozne ze vam staci na to aby ste fungovali tak malo… mam v hlave doteraz (nikdy totiz nespravila nic, aby to pochopila, ziaden iny odborny test, len sa vzdy cudovala) … juch, chvilu som tak mala pokoj od lekarov a bola som nutena ich navstivit len pre dalsie balenie liekov… popstupom casu ked som sa zacala viac zaujimat o opacne pohlavie aktivnejsie mi proveru vymenila za antikoncepciu… neskor, ked som sa jej okolo 20 zacala pytat co ja, problem s menstruaciou (ktory stale pretrvaval ako nahle som vysadila lieky) a deti, zahlasila mi gynekologicka len, ze ono sa to samo upravi po prvom porode… nech si s tym vraj nelamem hlavu… a tak som bola kludna, zila som si v kolotoci Agolutinu, Provery, Dufastonu a antikoncepcie, asi do mojich 33r…

To uz som mala niekolko rokov staleho partnera (terajsieho manzela), okolo mna sa zacali moje kamaratky vydavat, rodit deti a mne v hlave zacali tikat hodiny… s otazkou AKO? kedze moja povodna gynekologicka si stale razila tu svoju cestu, ze po porode „sa to same“ upravy a mne sa s nou nechcelo vadit, najma po tom co som pocula od svojej kamaratky ako ju nechala tehotnu v 4 mesiaci krvacat so slovami, ze to je nic, to prejde, to je „len“ spinenie (nepreslo, potratila) som sa rozhodla zmenit gynekologicku… podarilo sa… nastalo vysvetlovanie co som zazila, nove podrobnejsie testy, kedze povodna lekarska dokumentacia od povodnej gynekologicky obsahovala len predpisy na lieky a povinne rocne testy, ktore som nie vzdy stihla absolvovat… snazila som sa totiz u nej travit, co najmenej casu a len ten najnutnejsi… nova gynekologicka mi svojim ludskym pristupom sadla podstatne lepsie (az tak, ze som si ju vyhladala, kde posobi, ked odisla z povodneho zdravotneho centra a som s nou doteraz)…

Medzicasom som po vlastnej ciare mimo gynekologicky rozbehla testovanie svoje v jednom reprodukcnom centre… s partnerom… zacinali sme od nuly… on spermiogram… ja testy… a pokus o prvu fazu, otehotnenie pomocou stimulacie… neuspesne… 2x… pri druhom pokuse mi lekar povedal, ze treti pokus nema u mna vyznam uz, 2. faza inseminacia tiez teda nie a odporuca rovno ist na IVF a ze nech sa nebojim, ze pomocou IVF to zo mna urcite nejak vykopu…

Ked som sa ho pytala, ze ci nemozu spravit i testy na genetiku odpovedal, ze niesu nutne, ze on predsa vie co mi je… ze nech sa na seba kuknem … ze to je preto lebo mam okrem ineho PCO syndrom a nadvahu a hranicny cukor a vobec on vie lepsie… moje argumenty o tom, ze v puberte som mala rovnake problemy s menstruaciou a vazila som 54 kg aj s topankami vobec nebral do uvahy… zvadili sme sa, lebo vsak odporovat lekarovi a takemu odbornikovi, ktory to centrum vedie sa predsa nepatri…

v duchu som pomyslne tresla dverami s tym, ze zo mna nikto nic vykopavat nebude…

To uz my aj moja gyneko navrhla ci neskusim nejake centrum na podporu reprodukcie… vtedy som vysla s pravdou von ze uz som jedno skusila a nedopadlo to dobre… spociatku sa na mna nahnevala, ze preco to riesim po dvoch liniach, u nej a v centre a ona o tom nevie… tak som jej povedala uprimne, ze je to mojimi predchadzajucimy skusenostami s prvou gyneko… pochopila… a bolo mi „odpustene“… pokracovala som dalej u nej v podrobnejsich testoch… poslala ma na endokrinologiu… sono nezistilo nic, hormonalny rozbor bol na hranici… endokrinologicka vedela o co sa snazim, pytala sa ma ci mi niekledy daval niekto robit geneticky rozbor… nie, povedala som… preco? pytala sa… a viem ja, pani doktorka? ked som on ziadala bolo mi jednym lekarom povedane, ze nieje treba… jej nasledny slovny komentar je nereplikovatelny… sla som teda na geneticke testy… medzicasom som na radu mojej gyneko zacala novy kolotoc v dalsom centre na pomoc reprodukcie, ktore mi odporucila… tam boli ustretovejsi a mali viac pochopenia… partnerov spermiogram bol ako sa vyjadrili excelentny…

Medzicasom studujem na VS, popri praci, zacneme stavat s priatelom dom, nasledne som nezamestnana tak sa venujem len skole a stavbe, topim sa vo financiach… a zacali sme s partnerom rovno pripravu na IVF, stimulacia a odber vajicok… kolotoc navstev, kontrol a injekcii… tie hormonalne vykyvy a tu husenkovu drahu s nimi spojenu nemusim ani spominat … vysledkom bolo 10 odobratych vajicok (vdaka syndromu PCO), skumavka… vysledok = 5 pouzitelnych embryi… znovu stimulacia, naplanovany transfer 1 embrya… den D… lezim na stole, a lekar mi oznamuje ze transfer rusia… dovod? moja hyperstimulacia… hrozilo, ze by som mohla potratit… a vraj nasledna liecba by bola dlhsia nez dalsi stimul…

OK, na cas to odkladam… medzicasom mi kamaratka oznamuje opatrne, ze je tehotna… tesim sa s nou aj zurim… dalsia kamaratka medzicasom porodila, vola ma pozriet sa na svojho syna, niesom v kondicii… s odstupom casu som sa dozvedela, ze jej mame vtedy o mne prehlasila, ze som divna… odmietala som si totiz vtedy vziat do narucia kamaratkinho syna… snazim sa dokoncit statnice na Mgr., prezivam s kamaratkou cele je tehotenstvo, vela sa rozpravame… ako ona, ako ja… ma pochopenie… jeden z mala ludi ku ktorym mozem byt otvorena o svojich pocitoch… nakoniec sa jej narodila dcerka… v ten vecer ked bola na sale som plakala, zurila preco nie aj ja, a modlila sa zaroven za nu, nech vsetko dobre dopadne… ako mi neskor povedala asi moje motlitby zabrali… v ten vecer na sale sa totiz rozhodovalo, ci ona a jej dcerka preziju…. dosla sprava z genetiky…

U mna diagnostikovana mikroduplikacia na 8p21… in novo… partner v poriadku… pytala som sa doc. geneticky, ze co s tym… jej odpoved- neviem, mate vsetkych 10 prstov, bez morfologickych zmien na CNS, intelekt asi tiez v poriadku ked ste vystudovala VS…

je to nove, nepozname to… ale ked chcete mozete sluzit ako pripad na rigoroznu pracu pre mojich studentov… tak dik, myslim si…

Ked som sa pytala genetika v centre pre reprodukciu odpovedal, ze sance na zdrave dieta su 50:50… rovnake, ako keby som otehotnela prirodzene… a ano, daju sa zvysit pokial si dam testovat embrya… to zas mne pripadalo uz ako prilis velky zasah…. nova fyzicky narocna praca v kuchyni, ktora ma absolutne nebavi a v nej sef, ktory chce z DSS spravit 4 hviezdickovy hotel… a skusame IVF znova… tranfer 2 embrya …

Lezim na sale a modlim, sa za to aby mim moje deti odpustili, ze pridu na svet touto cestou… placem, potichu…

pruser bol, ze som sa s IVF priznala sefovi… transfer prebehol dobre, po 2 tyzdnoch mi oznamili ze embrya sa ujali… zistujem, ze mam alergiu na Utrogestan podavany vaginalne… oznamujem v praci ze idem na PN… sefka po mne vrieska cez telefon, ze preco jej klamem, ze som PN, ked ma videla v meste (vracala som sa od lekara), a ze som piiip a piiip a ze mam piiip a ze si to vypijem a ze…. ponizovanie a nadavky… medzicasom som chytila nejaku hnusnu nadchu s kaslom… tak silnym, ze som si sla skoro pluca vykaslat… ked som sa pytala v centre na nejake medikamenty co mozem uzivat, nikto nevedel poradit… na 3 tyzden po tranfere zacinam spinit…

Lietam po lekaroch, embryo vidno len zahmlene v mraku krvi… v nemocnici kde konzultujem svoj stav mam stastie i nestastie na lekarov… lekar na prijme chirurgickom je mlady a velmi prijemny… ustretovy s pochopenim… lekar v nemocici na sone na gynekologickom oddeleni je nasraty, a surovy… ako kebysom bola kus masa… odporucaju bud vyskrab, alebo samovolny potrat doma… rozum uz tusi no moje srdce si neda povedat… s papierom kde odporucaju vyskrab idem na konzultacie na druhy den do reprodukcneho centra… suhlasia so zaverom s lekarom z nemocnice…

lekarka odporuca potrat doma… vraj je zdravotne vyhodnejsi do buducnosti, nez vyskrab a pobyt v nemocnici…

nasledujuci tyzden zacina peklo… lezim, modlim sa a krvacam… postupne zo mna vysli obe embrya… sedim na WC a rozmyslam co s nimi… splachnut do zumpy? vyhodit do smeti? revem… abort v 4tt… partner nervozny… oznamujem mu s placom ze som potratila… nevie co so mnou… revem… partner je nesvoj, ako kazdy muz, ked zena place… poviem mu, ze mi je velmi smutno a nech ma len objime…. ked dokrvacam, idem na kontrolu do centra pre reprodukciu… krvne testy potvrdzuju potrat… telo vyzera zahojene…

a moja dusa zacina boj… sedim s partnerom na dvore na zahrade, slnko svieti, je leto a ja zistujem, ze ho nevnimam… nevnimam slnko… moja dusa ma tmu… nemozem velmi plakat, lebo partnerovi uz moj plac zacina po 3 tyzdnoch vadit… tak placem vo vani v sprche… ma problem ma vytiahnut z postele… vola mama a navrhuje psychiatra… vraj podla nej malo placem… suhlasim s psychiatrom… moja diagnoza – stredna depresia… pise mi kamaratka, ze co je so mnou.. ako sa mam… odpovedam, ze nevladzem hovorit a ozvem sa, ked mi bude lepsie… lieky zabrali, a ja som schopna zas normalnejsie komunikovat… stale nemam chut sa vratit do povodnej prace a moja mama za mna riesi s vedenim vypoved… ja nevladzem… partner ma nuti hybat sa… taha ma von do lesa na prechadzky… zvazujem, zalobu za ujmu na zdravi na byvalu sefku, ale nakoniec od nej upustam…

postupne, ked sa kamaratkam otvaram so svojim pribehom, dozvedam sa, ze z 5tich zien, su 4 v mojom okoli co zazili potrat… ci uz dobrovolne, alebo nedobrovolne… prichadza prvy krat pocit, ze chcem o tom informovat svet, ze taketo veci sa nam, zenam deju a nieje to hanba…

Partner je stale napriek vsetkemu pri mne.. neutiekol, a ja si uvedomujem, ze s nim chcem byt do konca zivota… potajme s kamaratkou planujem svadbu a postupne ukecavam partnera… suhlasi… zhruba rok po potrate v 2018 si hovorime svoje zivotne ano a stavaju sa z nas manzelia… mam novu pracu… a kamaratka sa prave v duchu pripravuje na UPT, jej nenarodeny syn vykazuje podla spravy od lekarov 4 masivne poskodenia nezlucitelne so zivotom…. na rozdiel odo mna, to ma po UPT o cosi „lahsie“… moze svoju pozornost zamerat na prvorodenu dceru… v duchu planujem, ze v 2019 skusim IVF znova… manzel ma odradza… boji sa, ze by som to neprezila… plany mi kazi oblickovy zachvat… kamene v mocovode…

zatial co ich riesim, nabehol mi sam od seba menstruacny cyklus… po 30 rokoch… lekari netusia preco… gynekologicka mi radi uzivati, ze to funguje a nepatrat preco… ezo poradca spomenul nieco o uvolneni prvej a druhej cakry, ktore boli zablokovane… mesiac dozadu som absolvovala ritual cerrada, uzatvaranie kosti… mezicasom som objavila duhovu mamu… pani ktora ma sprevadzala ritualom cerrada mi odporucala kurz Mohendzodaro (tantra pre zeny) a zacinam regresnu terapiu…

mam pocit, ako keby to cele trapenie bolo dane v zenskej linii v nasom rode… uvidime kam ma to povedie… stale mam este zamrazene 2 embrya, ale mojim snom je otehotniet prirodzene… vela casu vsak uz nemam… mam 42r… zatial mam za tych 10 rokov snazenia sa, znicene zuby a nadvahu 60 kg…

PS: Dakujem za precitanie… potrebovala som sa z toho vypisat… i ked mam pocit, ze to uz omielam dookola… teda minimalne v mojej hlave…

PS2: Ked som otehotnela, bola som pripravena na vsetko, ze sa po dari, ze sa to nepodari, pripadne ze sa to podari a bude postihnute… na to na co som nebola pripravena bol potrat… na to, na co som nebola pripravena sa stalo…

PS3: Ak budes na konferenci niekde sa prihovarat davu, podakuj prosim aj za mna vsetkym nasim muzom, ktory maju s nami v tom celom kolotoci lekarov neskutocnu trpezlivost a vydrz… 🙂

A.


Ďakujem všetkým ODVÁŽNYM ŽENÁM za zdieľanie vašich príbehov.

Spolu tak vytvárame liečivú platformu, ktorá prináša svetlo do života po strate dieťatka, v ktoromkoľvek týždni tehotenstva.

Ak aj s vami rezonuje podeliť sa o svoj príbeh,  📩 napíšte mi MAIL na mirka@duhovamama.sk.

Miroslava Seňková

Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou neustále objavujem hĺbku alchýmie vedomého počatia a holistický prístup k plodnosti.

Som autorkou viacerých FERTILITY VIZUALIZÁCIÍ Ako sa naladiť na seba a svoje budúce dieťatko, ako aj online kurzov , kde sprevádzam ženy ako si cestu k materstvu užívať a nielen prežívať, ešte pred počatím dieťatka.

Pokiaľ vám chýba podporná skupina na ceste k materstvu, pridajte sa do uzavretej skupiny na Facebooku Alchýmia počatia nového života , kde nájdete ďalšie plodné inšpirácie.

Viac o mojej ceste si prečítate tu.