[Príbeh] Mimomaternicové tehotenstvo

Aj ja by som sa s Vami chcela podeliť o môj príbeh, aj keď som pri začiatku písania ostala na vážkach či ďalej pokračovať, nakoľko som zo všetkých strán naokolo mala napočúvané zľahčovanie celej situácie a nevyžiadané rady, s ktorými sa určite stretli mnohé z nás.

Príbeh môjho tehotenstva začal na začiatku augusta 2021. V období keď som mala mať menštruáciu prišlo aj krvácanie, avšak bolo veľmi mierne, ako špinenie, čo má spolu s mojou intuíciou priviedlo k tomu, aby som si spravila tehotenský test. Na prvom teste bola druhá čiarka veľmi slabučká, môj manžel ju tam ani nevidel, ale ja som to už vedela. Na druhý deň som si kúpila viac testov a skúšala znova. Čiarky už boli viditeľné. Hneď večer som ich ukázala aj manželovi a obaja sme sa veľmi tešili.

Samozrejme nás pochytili aj obavy, ale radosť ich vyvážila. Bábätko totiž nebolo plánované. Chceli sme už začať na bábätku pracovať dávnejšie, avšak mala som zlé výsledky cytológie a gynekologička mi radila počkať. Dve čiarky na teste mi ale vyšli pár dní po tom, čo som sa po dlhej liečbe dozvedela, že moja kontrolná cytológia je už v poriadku. Naozaj sme boli vďaka všetkému veľmi vďační. Ihneď som tiež volala mojej gynekologičke, aby som ju oboznámila aká u mňa nastala situácia a dohodli sme si termín vyšetrenia ešte v daný deň.

Doktorka samozrejme nebola spokojná s krvácaním a hneď mi nasadila lieky na udržanie tehotenstva, zastavenie krvácania a naordinovala pokoj na lôžku a PN. Dohodli sme si ďalšiu kontrolu. Tie dni pre mňa boli ťažké. Ani mne to krvácanie neprišlo v poriadku, ale čítala som, že niektoré ženy majú prvý trimester niekedy klasickú menštruáciu. Avšak moje krvácanie neprestávalo vôbec. Bolo pre mňa zvláštne, že z plného zdravia, zo šťastia, ktoré mi priniesol test, som zrazu ostala ležať doma so strachom, nemohla som robiť nič. Bolo to psychicky vyčerpávajúce.

Celý august som chodila na kontroly, stále mi doktorka brala krv na hladinu HCG, ultrazvuk mi nerobila, nakoľko mi stále tvrdila, že nič neuvidí. Prvé dva týždne mi išlo HCG hore, boli sme veľmi šťastní a s manželom sme túto novinku oznámili aj našej najbližšej rodine. Jednak pre to, že sme s nimi chceli tú radosť prežívať a jednak preto, že sme rodina, ktorá sa často stretáva a už bolo zvláštne vymýšľať výhovorky prečo nikde nemôžem ísť, prečo nechodím do práce a podobne.

Jeden deň som mala strašné bolesti v podbrušku, viac som sa rozkrvácala a keďže bol večer, utekala som na pohotovosť. Tam mi doktor povedal, že na ultrazvuku nič nevidí a môže to byť pre to, že je plod ešte veľmi malý alebo pre to, že som už potratila a nič tam nie je. Tiež mi ,,drsnejšie“ povedal, že to krvácanie nie je v poriadku a že to pravdepodobne nebude nič dobré. Prvýkrát mi to niekto povedal tak odmerane, chladne a bolestivo a ja som si prvýkrát začala veľmi uvedomovať, že moje tehotenstvo pravdepodobne neskončí dobre. Dovtedy sme aj s lekárkou stále dúfali, že možno to nakoniec všetko bude dobré, možno sa to len poľahky rozbieha a nakoniec bude všetko v poriadku.

Mám myslieť pozitívne, to som počúvala zo všetkých strán.

Áno, chcela som myslieť pozitívne, na druhej strane som sa však nechcela tak veľmi ,,namotávať“ pozitívnym myslením na bábätko, nakoľko som mala veľké obavy z krvácania a z toho, ako pomaly HCG stúpa.

Z pohotovosti ma poslali domov a mne pokračovali dni, počas ktorých som stresovala, ležala, chodila na odber krvi a prežívala najhoršie dní v živote – dovtedy. Presne v týchto dňoch už doktorka mala podozrenie na mimomaternicové tehotenstvo, ktoré ale nebolo potvrdené. Opäť pre mňa nastali dní neistoty. Stále ležať doma a dúfať.

Presne mesiac po tom čo som sa dozvedela, že som tehotná, som v noci dostala strašné bolesti podbruška. Veľmi som sa zľakla, nakoľko som vedela, že pri problémoch mimomaternicového tehotenstva môžem aj vykrvácať a zomrieť. Išli sme ešte v noci s manželom do nemocnice kde ma už nechali ležať. Stále som nevedela čo sa presne deje a nevedeli mi to povedať ani na príjme v nemocnici. Doktor na ultrazvuku nič nevidel.

Na druhý deň ráno mi robili ultrazvuk ,, zdola“, kde sa po tých nekonečných dňoch potvrdilo mimomaternicové tehotenstvo v pravom vajcovode. Bola to najhoršia informácia zo všetkých, ktoré som kedy počula. Už som vedela, že bábätko, na ktoré som sa mesiac tešila a dúfala, že prežije za každých okolností, na 100% zomrie. Záležalo už len na tom ako. Začalo sa deväť dní, ktoré som strávila v nemocnici tým, že mi pravidelne brali krv na prítomnosť HCG.

Lekári dúfali, že HCG bude klesať samo a ja potratím samovoľne, aby som sa vyhla operácií. HCG aj klesalo 4 dni, no vzápätí opäť stúpalo a tak to kolísalo pár dní. Počas týchto dní som mala pravidelne bolesti. Fyzické občas, psychické konštantne.
Už počas toho ako som bola na izbe som občas, hlavne večer, potrebovala dostať zo seba svoje emócie von a trošku som si poplakala. Preboha veď už viem, že prídem o svoje dieťa, ktoré som mesiac v sebe vyše mesiaca nosila! Len čakám, či zomrie samo alebo mi ho vyoperujú.

Nechápala som ako to, že to nikto nechápe, každý to tak strašne bagatelizuje. Na izbe som bola s tehotnou ženou, ktorá každý môj plač alebo pokus o vyplakanie hneď negovala a dodala ako nemám plakať, však to ešte nebolo dieťa, veď budem mať druhé, veď aj keby ma operovali budem mať aj druhý vajcovod, veď si máme ešte užívať pekné časy s manželom a podobne.

Tieto reči som počúvala aj od lekárov ak na mne pri náhodnej návšteve našli slzu aj od niektorých iných blízkych ľudí v mojom okolí a veľmi ma vytáčali!

Aj po tejto skúsenosti viem, že nevyžiadaná rada, je najhoršia! Ako to, že mi radia čo mám cítiť, keď oni to nezažili? Neznášala som tie reči a neznášam ich stále.

Na ôsmy deň ráno mi povedali, aby som už nejedla. HCG mi nekleslo a preto sa pristúpilo k laparoskopickej operácii, pri ktorej mi vybrali celý pravý vajcovod. Na druhý deň ma s bolesťami pustili domov. S bolesťami v ranách a s veľkými bolesťami na duši.

Práve vtedy začali z okolia prichádzať reči, že veď ďalšie sa podarí, máš ešte jeden vajcovod a podobne sa opakujúce, ktoré som už spomínala vyššie. Ja viem, že to nikto nemyslel v zlom, viem, že mi nikto nechcel priťažiť ani nijak ublížiť, to vôbec, ale ja som bola akurát vystresovaná, zo všetkého čo sa stalo a plus vystrašená z myšlienok, čo bude, keď sa mimomaternicové tehotenstvo zopakuje alebo keď ľavý vajcovod predsa len nebude v poriadku.

Prešiel týždeň od operácie. Stále som doma, budem na PN ďalšie dva týždne a zatiaľ všetky bolesti trvajú. Občas sa snažím myslieť pozitívne a občas si všetko uvedomím a potrebujem sa vyplakať. Manžel to citovo nejak veľmi neprežíva, aspoň pri mne nie. Ak potrebujem plakať nechá ma, objíme ma, ale pri písaní tohto príbehu mi povedal, prečo sa k tomu stále vraciam.

Ani on to veľmi nechápe. Kúpila som si svietnik anjelika, ktorý stále svietim a tak si chcem aj do budúcna stále pripomínať moju malú dušičku, pretože takto to ja vnímam a beriem. Že to bola malá dušička, ktorá bohužiaľ nemohla v tomto živote ďalej pokračovať. Viem, že sa nechcem trápiť donekonečna, ale chcem si to prežiť, ten smútok zo všetkého čo sa stalo.

Nie, nechcem sa ľutovať, no zároveň nechcem, aby to moje okolie tak veľmi zľahčovalo a tvrdilo, že to dieťa ani nebolo a podobné zľahčujúce frázy. Hádam ma ženy, ktoré prešli, alebo prechádzajú niečím podobným pochopia. Prajem mne aj Vám silu všetko prekonať.

Každá po svojom.

Zuzka

______________

Pri mojej bolesti, ktorú moje okolie vôbec nechápalo som sa snažila nájsť podobné príbehy aj na internete, sociálnych sieťach. Odhliadnúc od toho, že téma potratov a mimomaternicového tehotenstva mi príde stále ako tabu (nakoľko som našla veľmi málo článkov, stránok, skupín, ktoré by sa tejto téme venovali) narazila som práve na instagrame na @mamyanjelov a veľmi som sa potešila.  Konečne som našla to, čo som v mojom smútku potrebovala. Podobné príbehy a spísané pocity, ktoré sama prežívam.  Po Vašom poslednom príspevku, kde ste ženám dali možnosť vypísať sa zo svojich príbehov som sa rozhodla skúsiť to a napísať svoje pocity.  Všetko čo som za posledné mesiace prežila som spísala a posielam Vám môj príbeh v prílohe tohto e-mailu.  Ak to budete považovať za vhodné, pokojne ho zverejnite. Chcem Vám za seba poďakovať za to, čo robíte. Mne to veľmi pomohlo.

 
  • Naskoč na vlnu plodnosti
  • Čaká nás 12 skvelých rozhovorov
  • Rubriky na blogu