[Príbeh] Moje okolie taktne mlčalo

Ahoj Mirka, aj ja som dúhova mama a celý život mi to bude pripomínať vytetované srdiečko nad menami mojich dcér, pretože to bolo moje prvé tehotenstvo a prvé tie krásne pocity, že áno – ja, tá šialená holka “do vetra” ako si vždy každý myslel, tak práve ja budem mama.

Bola som v 11.týždni, mala som si ísť pre tehotenskú knižku. Prišiel magický dátum plný jednotiek 11.1.2011. Bol utorok, ja som sa zobudila na hrozný sen, že som začala krvácať. Priateľ (teraz už manžel) prišiel z nočnej a do dnešného dňa som vďačná tomu, že som mu o sne porozprávala, lebo asi by mi nikto neveril, čo sa dialo ďalej. Všetko cez deň prebiehalo v poriadku, troška nevoľnosť, neznášanlivosť pachov, hlavne mäsa. Priateľ išiel na nočnú, ja do postele a všimla som si, že presne ako v mojom sne, krvácam. Nasledovala nemocnica, ubezpečenie, že je všetko ok, infúzie, vyšetrenia, zistenie, že bábo už nežije sa mi zlialo v jednu machuľu s pocitmi jazdy na húsenkovej dráhe.

Keď som čakala na kyretáž, predo mnou čakalo dievča na interupciu, vtedy som sa zložila, sadla som si v nemocničnej chodbe na zem a plakala.

Tak ma “uprednostnili” pred interupciou. A moje pocity? Prečítala som asi všetko na svete, dala si spraviť vyšetrenia, ale aj tak som si myslela, že ja asi tak skoro dieťa mať nebudem. Moje okolie taktne mlčalo a všetci sa tvárili, že o nič nejde.

Ale išlo, malo to byť moje prvé dieťa!

Do dnešného dňa so mnou o tom nikto nerozprával a naozaj, ešte aj dnes sa cítim strašne sama, keď na to myslím. Cca za 2 mesiace som otehotnela znova a moja prvá dcera sa narodila v utorok 10.1.2012, do roka na deň presne (nie na dátum). Už mám dve dcérky, ale chcem povedať všetkym dúhovým mamám, že sú nás tisíce.

Niekto to berie viac racionálne a niekto ako ja emocionálne. Počas písania som si znova utierala slzy a tak to má byť.

A Mirka ďakujem za seba, za dúhové mamy, ktoré sa už s tým zmierili, ale hlavne za tie, ktoré to práve prežívaju a najviac potrebuju podporu a lásku.

❤️

S.

Pripájam ešte dodatočné odpovede na Mirkine otázky:

Čo by sme nikdy nemali povedať žene, ktorá prišla o svoje dieťa (v akomkoľvek týždni tehotenstva), resp. čo sa nepáčilo tebe, keď ti hovorili a zraňovalo ťa to.

„To sa stáva“. Áno, aj vraždy a znásilnenia. A tiež tým niekto šialene trpí.

„Budeš mať ďalšie deti“. Ale ja som si už predstavovala ako konkrétne toto dieťa povie prvýkrat mama. Ako spraví prvý krok. Ako mu tancujem na stužkovej, svadbe, Konkrétne toto dieťa bolo môj život niekoľko týždňov. Každá myšlienka…

„To prebolí, to prežiješ“. Evidentne budem musieť, ale teraz netuším ako. Len si spomeňte ako bolí rozchod, keď ste tú osobu milovali.

A ta najhorsia vec: „Ešte to nebolo dieťa“. Skutočne? Čo to teda bolo?

Čo by sa ti páčilo, keby ti niekto povedal krátko po strate dieťatka, resp. čo ti pomohlo, keď si počula?

Možno len otázky úplne základné, od ľudí, ktorí nevedia aké to je. Presne táto otázka – „Aké to je? Čo cítiš? Bojíš sa? Čo ďalej plánuješ?“ Alebo proste len ticho sedieť, len nezľahčovať, nebagatelizovať.

Čo ti pomohlo alebo pomáhalo ďalej na tvojej ceste liečenia po strate dieťatka? Resp. na ceste za ďalším bábätkom?

U nás to bolo, že sme kúpili byt (holobyt), manžel (vtedy priateľ) odcestoval na 7 mesiacov do USA. Ešte sme nevedeli, že som znova tehotná. Ako aj to, že som mala časovo náročnú prácu. Čiže som nemala čas riešiť seba, ale ono si ma to počkalo, keď už som mala deti a jedného dňa to prasklo a vrieskala som a plakala, že nikto nebral naše dieťa ako dieťa. Možno keby som to spravila vtedy, mohla som to už mať skôr v sebe, tú krivdu vyriešenú. Čiže ja si myslím, že také to správne vyplakanie, vykričanie, položenie otázok a možno aj niekoľkokrát za sebou, pustenie emócii von a potom odpustenie – sebe, bábätku, všetkým.

A nakoniec, keď sa to upokojí, prijme, tak to pustiť. Možno spraviť nejakú rituálnu rozlúčku, spravit niečo, čo ti príde vhodné pre tvoje dietatko. U mňa to bolo tetovanie.

Ako sa (z)menili tvoje vzťahy s okolím, rodinou a mužom/partnerom/manželom?

Fúúúha, tak až teraz som si uvedomila, že to nebolo moc pozitívne. Pretože obe moje ďalšie tehotenstvá boli akoby opomenuté, žiadne spoločné soná, žiadne tešenie sa. Zrejme strach. A aj ja som mala pri tehotenstve po potrate obavy. Len tiež by som bola rada, kebyže sa niekto teší (niekto mimo mňa).

Toto su také veci, ktoré neviem stále prekusnúť a dokonca som sa pristihla pri tom, že žiarlim, keď sa ľudia tešia z tehotenstva, maju milión fotiek zo sona a tak.

Miri, ale to som si uvedomila až práve teraz. Šialené. Úžasné.

Ďakujem ti aj za tieto otázky. Aspoň môžem s tým ďalej pracovat (v sebe riešiť) 🙏🏻  čize odpoveď na poslednú otázku nie je celkom zrejmá, ale tým, že my sme ežte husákove deti vychovávane s tým, že netreba o všetkom hovoriť, tak som ich „nijakú“ reakciu prijala s tým, že asi nevedia ako sa k tomu postaviť.

❤️

S.

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku ako zostať na vlne plodnosti ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte do 14 dňovej výzvy LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre