[Príbeh] Moje ticho …

Stála som tam, uprostred príbehov štyroch žien. Matky, ktorá odišla. Matky, ktorá je. Nevesty. A novo narodeného dieťatka.

Napriek zármutku a bolesti, ktorú striedala radosť, to bolo dokonalé. Stála som tam tehotná. V mojom tichu. Krehký kruh sa uzavrel…

O bábätko som prišla na konci tretieho trimestra. Hoci to bol obrovský šok, na USG monitore sa objavilo niečo neuveriteľne krásne, nič krajšie som dovtedy nevidela. Pokoj, pokora, úcta, nádhera. A nádej, že tento ultrazvuk, nie je dostatočne presný. Poslali ma na iný. Už to nebolo pekné. Nasledoval kyret. Slzy, smútok, strach…

Postavila som sa na nohy. O pár dní na to som sa dostala do situácie, ktorá mi pripomenula môj už zabudnutý sľub, ktorý som bez snaženia dosiahla. Vyvolalo to vo mne takú silnú vlnu emócii, ktoré sa nedali zastaviť. Bolesť udrela mohutnou silou, úplne presne. Ak som niekedy v rozprávaniach starších počula, že niekomu puklo srdce alebo, že umrel od žiaľu, bolo to ono. Zmietala som sa v ukrutnej bolesti a žiali, smútila som nad stratou mamy, bábätka.

Nepochopená, odmietnutá, zranená, opustená a osamelá.

Bez podpory rodiny. Skončila som v nemocnici. Infekcia, ďalší kyret, obavy, otázky, ktorých odpovede súviseli so štatistikou.

Bolesť som zalepila svadbou. Aj keď som chvíľu odolávala. Bola to pekná svadba. Snažila som sa na to celé zabudnúť. O pár mesiacov som otehotnela opäť. Od začiatku som však vedela, že to nie je v poriadku. Nebolo.

Prišla som o ďalšie dieťatko a s ním prišla vina, hanba, pocit neschopnosti, ktorý som dovolila do mňa vštepiť.

Roky utekali. Prvý, druhý, tretí a nič. Žiadne dve čiarky. Moje kroky smerovali do centra asistovanej reprodukcie. Sprevádzal ma manžel. Nasledovala séria vyšetrení (bez nejakých zásadných výsledkov) a pokusy mimo IVF, ktoré boli neúspešné. Napokon sme sa rozhodli, že podstúpim IVF. Najprv to schvaľovala poisťovňa. V čase, keď poisťovňa umelé oplodnenie schválila, ochorel môj otec. Stihla som ešte odber oocytov a potom malo prísť najťažšie rozhodnutie v mojom živote.

Musela som rozhodnúť medzi životom, ktorý odchádzal alebo životom, ktorý mohol prísť. Tehotná by som za svojim otcom ísť nemohla.

Rozhodol to napokon život (alebo nazvite to ako komu vyhovuje) sám. Dostala som ovariálny hyperstimulačný syndróm. Vklad sa nemohol uskutočniť. Embryá nám zmrazili a odložili na neskôr. Za ten čas „na neskôr“ som pochovala otca. Keď som ho našla, naskytol sa mi pohľad ako vtedy na monitore. Od toho momentu prešli tri mesiace.

TERAZ!… a vedela som presne, že mám konať.  Zodvihla som telefón, dohodla termín. S absolútnou istotou. Nikto nekládol zbytočné otázky. Synchronicita fungovala. Od vkladu až po TEN telefonát ubehli dva nekonečné týždne. Gratulujem! Ste tehotná. Nekonečné šťastie, ktoré sprevádzal strach. Niekoľko týždňov som si poležala kvôli krvácaniu v nemocnici a potom som už ostala doma na rizikovom. Prišla som o prácu. Zaujímavé pocity. Vytúžené dieťa v brušku a izolácia so samotou k tomu. Začala som navštevovať predpôrodné kurzy. Sú určite skvelé a potrebné, ale nie pre mňa.

Prišiel Deň D. Narodil sa mi krásny, veľký chlapček. Cisárskym rezom. Všetka moja premotivácia bola fuč. Postaviť som sa postavila, bolesť som ustála. Z čoho som bola doslova vyvedená z miery bolo dojčenie. Na takú bolesť ma teda nikto nepripravil a mne ani len nenapadlo, že to môže nasledovať. Všetko sme spolu zvládli. Iba manžel, syn a ja. Synček rástol ako z vody a  o pol roka na to prišlo prekvapenie.

Bola som opäť tehotná. Moja radosť bola obrovská. Podarilo sa. Bez umelých zásahov. Bola som sama na seba hrdá. A pyšná.

Pýchu však predchádza pád. Prišiel. Tretí potrat, ale prvýkrát spontánny.

Ležala som nešťastná v nemocnici. Plakala som. Pani doktorka, ktorá mi urobila zákrok ma chcela upokojiť, že neplačte, veď už jedno dieťatko máte…

Úžasná útecha. Plakala som za všetkými. Na chodbe ma čakal manžel s malým synčekom a keď som už mohla, nosil mi ho na dojčenie. Popravde, nevedela som, čo mám cítiť. Z nemocnice som odchádzala vďačná. Za jedného.

Synček oslavoval rok a ja som tušila ďalšie tajomstvo. Tentoraz ozaj sladké. Bola som opäť tehotná. Tehotenstvo bolo pekné a bezproblémové a narodilo sa mi krásne dievčatko. Pocity po jej narodení boli iné ako po synovom. Keď sa mi narodil syn, tak prišiel niekto úžasný, koho chcem milovať, obdivovať a chrániť, ale pochádza z cudzej krajiny. Keď sa narodila dcéra, prišiel mi niekto nesmierne blízky, akoby s ňou prišli všetky ženy v našom rode, ktoré som poznala. Prišli mi naproti. Aká podpora a úľava. Konečne.

O niekoľko rokov neskôr sme si s manželom a deťmi užívali festivalovú zábavu, keď ku mne prvýkrát prišla. Potom sa ohlásila znova a znova. Pracovala som vtedy na vedúcej pozícii a rozhodovala som sa, čo so svojim životom ďalej. Tam, kde som bola, už som zostať nemohla. A vtedy sa to stalo.

Dve čiarky. Rozvrátila všetko, čo nemalo pevné základy. Od prvej predtuchy vytesávala zo mňa to najlepšie.

Vždy, keď som o sebe zapochybovala, spadla som. Roztancovala ma. Ukotvila. Zrodili sme sa spolu. Moja najmladšia dcéra a ja.

Chcem veľmi pekne poďakovať Mirke za krásny projekt, ktorý je veľmi potrebný.

Ženy sa potrebujú navzájom.

S láskou Lucia

♥♥♥

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku ako zostať na vlne plodnosti ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte do 14 dňovej výzvy LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre