[Príbeh] Najťažšie rozhodnutie v mojom živote

Náš príbeh sa začal v roku 2016, kedy sme v apríli vysadili antikoncepciu, veď sa predsa v júni berieme a dieťatko sme si obaja priali, tak nech sa moje telo prečistí a keď sa podarí budeme radi.
Úprimne, netlačili sme nejako „na pílu“, milovali sme sa keď sme mali chuť a nie podľa plodných dní, užívali sme si ešte čas kedy sme len dvaja, ale rovnako sa tešili na to, že už čoskoro budeme traja.

Z tohto obdobia si nepamätám veľa, obaja sme boli aj dosť pracovne vyťažení a tak som prehliadla aj prvé „príznaky“ tehotenstva, ako napríklad, že som zrazu mala veľkú chuť na pivo. Až som v jeden večer totálne vybuchla, tak neskutočne ma manžel rozčúlil, až mne samej to prišlo nezvyčajné. Šla som ale do práce, porobila, čo som potrebovala a stále, neskutočne nahnevaná, som prišla domov. Šla som rovno do sprchy, lebo v tomto stave som nechcela byť ani v jednej miestnosti s manželom. Po pol hodine, som bola komplet umytá, osušená, mala som hotové čistenie pleti, vytrhané obočie, oholené nohy, ale zlá nálada neprechádzala. Keďže som už nemala ako naťahovať čas, nenapadlo mi nič lepšie, ako si spraviť tehotenský test. No a čuduj sa svete, objavili sa tam dve čiarky! Tak takéto zmiešané emócie som nikdy nemala, samozrejme som hneď volala muža, či dobre vidím.

Objednala som sa na vyšetrenie k lekárovi. Na poradni mi bolo potvrdené tehotenstvo, myslím 4tt, takže ešte úplné začiatky, ale srdiečko bilo a bol to ten najkrajší zvuk aký som dovtedy počula. Od lekára som odchádzala s fotkou a s nadšením, že budeme rodičmi. Túto novinku sme prezradili, iba mojej mamine a sestre, keďže žijeme blízko seba a trávime spolu veľa času. Utajiť by sa nám to aj tak nepodarilo. Manželovým rodičom sme to chceli oznámiť na Vianoce, keď budeme mať za sebou prvý trimester.

Dni ubiehali, Vianoce sa blížili. Moje tehotenstvo bolo dokonalé, ukážkové, bez akýchkoľvek nepríjemných prejavov. Jedine mi neskutočne liezol na nervy manžel, v tomto si so mnou hormóny naozaj robili, čo chceli. Ja som ale chodila pyšná a šťastná, že je všetko super, že sa nám plnia sny, že nemám problémy. Na Vianoce sme darovali rodičom rámiky s nápisom Babka a Dedko a fotkou zo sona. Všetci sme sa tešili, všetko bolo krásne. Na Silvestra sme veľkú novinku oznámili priateľom a tak naozajsky si začali užívať tehotenstvo. Veď už máme za sebou prvé tri mesiace, už sa nič zlé nemôže stať…

3.1.2017 som bola objednaná na ďalšiu poradňu, aj na odbery v 16tt. Manžel bol so mnou, bolo to sono, kedy prvýkrát uvidí naše dieťa a bude počuť ten nádherný zvuk srdiečka. Drobček už mal ručičky a nožičky, hýbal sa a bolo to priam neskutočné. Lekár počas vyšetrenia bol zvláštne mĺkvy, diktoval sestričke pre mňa neznáme skratky a čísla, už vtedy som mala veľmi zvláštny pocit. Po vyšetrení si nás posadil a povedal, že na sone videl niečo, čo by tam nemalo byť, nevie čo to je, ale vybaví nám urgentný termín na gynekologickom sone a že tam nám povedia viac. Termín nám dali na druhý deň. Nič viac sme sa nedozvedeli, ja som preplakala celý večer, bála som sa, obviňovala sa, že som malému ublížila, pretože som spala na bruchu a podobne. Manžel sa ma snažil upokojiť, nech nebláznim, že ešte nič nevieme, že sa nič nemusí potvrdiť, že všetko ešte môže a bude v poriadku.

4.1.2017 sme prišli na sono vystrašení, ale stále s nádejou. Ohlásila som sa u sestričky a po chvíli ma zavolali dnu – menom lekára, nie mojím, ale ani mi to neprišlo zvláštne. Kázali mi vyzliecť sa a ľahnúť si na lôžko. Lekárka sa ma opýtala, či si to ešte nechcem rozmyslieť. A ja som sa jej opýtala, že čo prosím vás? Ona, že no veď ten potrat. Ja, že PROSÍM??? Sestrička jej totiž dala úplne inú kartu. Áno, v ten deň sme tam od môjho lekára boli dve, jedna na potrat „chcela“ ísť, druhá ešte netušila, že ho bude musieť absolvovať.

Lekárka sa mi ospravedlnila, myslím, že jej to bolo tiež veľmi nepríjemné a tak bez ďalších zbytočných rečí radšej začala vyšetrenie. Už po pár sekundách sa opýtala sestry, kto robí konzíliá a nechala si zavolať druhého lekára. Kým prišiel, povedala mi, že vidí na sone nejaké útvary, ktoré by tam byť nemali, ale nie si je istá, čo tam je, tak si zavolala kolegu na konzílium. Pýtala som sa jej, či sú to cysty, či sa to vstrebe, či je to nebezpečné, čo to vlastne je. Smutne mi povedala, že to nevyzerá dobre, ale viac mi povedia, keď príde kolega.

A ten prišiel, ako veľká voda – pán prednosta oddelenia! Pozrel sa na snímky, nepozrel sa na mňa, iba sucho povedal

„To si dajte čo najskôr zobrať, nech môžete opäť otehotnieť!“

Dnes ma napáda asi milión odpovedí a otázok – za všetky jedna, AKO? AKO sa môže takto baviť so ženou, s matkou? Namiesto toho, aby si sadol, vysvetlil mi, čo sa deje, prečo mi odporúča to, čo mi odporúča?! Zrútil sa mi svet, zobrala som si papiere, a vybehla von, do mrazu. Lekárov, manžela, zvedavé pohľady pacientiek a všetko ostatné som nechala za sebou. Manžel ma našiel sedieť na zemi vonku pred nemocnicou, ďaleko som nezašla, došli mi sily a dych a už som nedokázala zadržiavať plač.

Ďalšie minúty sa mi zlievajú, v podstate ich mám v hlave sprostredkovane, ale ak sa nemýlim, po chvíli sme šli k môjmu lekárovi s výsledkami, ten mi napísal ďalšie papiere a poslal ma objednať sa na zákrok. Zmohla som sa aspoň na otázku, či by sme sa nemali poradiť aj s niekym iným, či nám niekto nepovie viac, alebo nevie iné riešenie našej situácie, než potrat…

Odporučil nás na genetiku, prípadne ešte genetické sono, ale poznamenal, že máme tak týždeň na rozhodnutie, kvôli už pokročilému štádiu tehotenstva. Čím dlhšie by sme to odkladali, tým vyššia bola šanca, že mi nebude možné urobiť zákrok v narkóze.

Tak sme sa do toho pustili, googlili sme, volali, dohadovali skoršie termíny, prosili o čas a vyšetrenia. Stále v podstate nevediac, o čom sa bavíme, čo nášmu dieťaťu vlastne je. Nikto nám nepovedal, čo sa deje, len suché „dajte si to zobrať“ a nikto nič viac. Pomedzi tieto vyšetrenia, som absolvovala aj predoperačné, ostala som doma na PN, medzi ľudí sa mi nechcelo, veľa a všade som plakala, no zároveň som ubezpečovala seba aj malé v brušku, že robím všetko, aby som ho zachránila, že niečo vymyslíme, že to nevzdáme.

Pri odberoch krvi na predoperačné som sestričke spomenula, že my vlastne nevieme, čo sa deje, že sa bojíme, že sme vystrašení, že chceme naše malé pri sebe a nie dať preč. Keď som prišla po výsledky, moja obvodná si ma posadila a opýtala sa ma, či mi ozaj nikto nepovedal, čo sa deje, že veď to nie je možné. Tak sme tam sedeli a ja som počúvala konečne zrozumiteľné slova: naše dieťa má genetické vady, ktoré nie sú zlúčiteľné zo životom, že má v oblasti záhlavia obrovskú výduť, v ktorej ma celú miechu (všetko, čo má byť v chrbtici, bolo vonku), že toto sa operovať už nedá, že s najväčšou pravdepodobnosťou by som potratila samovoľne o pár týždňov, alebo malé donosila a porodila mŕtve, alebo by zomrelo po pár hodinách od pôrodu.

Bohužiaľ pri tejto diagnóze mi nič pozitívne povedať nemôže, aj keď ju to veľmi mrzí. Plus k základnej diagnóze má dieťatko aj hydrocefalus tretieho stupňa a to je tiež veľmi, veľmi zlé.<
Úprimne, po tomto rozhovore sa mi uľavilo, konečne som vedela s čím „pracujeme“, mali sme pred sebou ešte genetické vyšetrenie a ja dosť času na hľadanie informácií, možností a z nejakého dôvodu, aj keď mi lekárka nedala žiadnu nádej, ja som nádej cítila.

Konečne som vedela s čím bojujem!

A tak som sa „zavrela“ do svojho sveta, čítala staré učebnice, vysokoškolské skriptá, odborné články. Bohužiaľ, nikde som nenašla odpoveď, ktorú som tak veľmi chcela nájsť. Ani na genetike nám nepovedali nič pozitívne, resp.tam nám nepovedali vôbec nič, veď oni bez vyšetrenia plodovej vody nič nevedia, že nás tam lekár poslal, len aby nám podľa sona potvrdili, že je to zlé a že teda áno, podľa snímky zo sona to vyzerá veľmi zle a že sa stotožňujú s názorom ostatných lekárov, že dieťa by nebolo schopné života. Ak by sme však chceli vedieť viac, čo prečo a či sa to bude opakovať, dali nám žiadanky na vyšetrenia z patológie a histológie po zákroku a s výsledkami sme sa mali vrátiť k nim.

Toto vyšetrenie bola pre nás asi pomyselná posledná kvapka. Na druhý deň nás opäť čakal môj gynekológ, už s termínom zákroku.

Urobili sme to najťažšie rozhodnutie v živote, rozhodli sme sa, že sa s našim dieťatkom rozlúčime.

Vedela som, že nie som dosť silná, aby som čakala, kým potratím samovoľne, žila v tehotenstve a vedela, že nikdy moje dieťa nebudem môcť vziať do náručia a pobozkať. Aj teraz som presvedčená, že toto by ma zlomilo úplne a neviem, či by som našla silu skúšať otehotnieť znova. Osud sa s nami však ešte chcel zahrať a dal mi to „vyžrať“ do poslednej kvapky.

13.1.2017 som nastupovala do nemocnice, spravili mi rutinné prijímacie vyšetrenia, podarilo sa mi vyprosiť si samostatnú izbu, resp.izbu, kde budem sama, aspoň pokiaľ niekto akútne nepríde na príjem. Na zákrokovni som sa cítila strašne sama, aj keď tam bolo asi 6 ľudí, našťastie ku mne prišla pani doktorka anesteziologička, ktorú som poznala z predoperačného vyšetrenia, chytila ma za ruku, usmiala sa a povedala, že to bude dobré, že to zvládnem. Doteraz tvrdím, že bola mojím anjelom v tej chvíli a som neskutočne vďačná, že tam vtedy bola.

Po zákroku som sa prebrala na izbe a tie pocity nikomu neprajem. Bolo mi strašne, okrem toho, že ma bolelo telo, ma bolela celá duša a tak som zase len plakala. Veľmi mi pomohlo, že za mnou prišla mamina, objala ma, donútila ma niečo zjesť, no návštevné hodiny skončili a ja som opäť ostala sama. Na večernej vizite som si rovno pýtala niečo na spanie, keďže som vedela, že sama takto nezaspím a že spánok potrebujem. Sestrička ma odbila, že si mám prísť po lieky, ak ozaj zaspať nebudem vedieť. Tak som o 23:00 za ňou opäť šla, keď ma zbadala, tak sa len opýtala či to ozaj nespím. Nuž nie, nespala som. Ani neviem, ako by som mohla. Po tabletke som zaspala do pár minút a ráno som sa zobudila ešte pred vizitou.

Veľmi som čakala na lekárku, lebo som už chcela ísť domov, ostala som v nemocnici len preto, že mi povedali, že musím, ale túžila som ísť domov, byť s mužom a spoločne sa začať liečiť. Lekárka prišla, opýtala sa či krvácam, ja že jemne, ona že dobre. Sestrička sa jej opýtala, čo tam ešte robím. Naozaj ,, super prístup“!

Lekárka mi oznámila, že pôjdem domov, že pripraví papiere a že mám počkať. Tak som zase čakala, hodinu, dve, tri. Vonku husto snežilo, ja som ostávala nervózna, lebo manžel mal prísť od nás z domu, z iného mesta, bála som sa aj o neho, lebo som vedela, že aj on je v strese, plus to počasie, no proste … ach …
Po ďalšej hodine som sa šla už pýtať sestričiek, čo sa deje, že už by som aj rada odišla. Lekárka šla na príjem, papiere nespravila, mala som čakať. Po hodine som šla za nimi opäť, konečne ich napadlo sa pozrieť do karty, tam našli hotové papiere a že teda sa mám ísť pobaliť a zavolať mužovi, nech príde, že už pôjdem.

Oblečená,pobalená, ubolená som prišla po papiere, čakala som, nejaké odporúčania, informácie a dostala som „Nesexovať, tu sa podpíšte a Dovi!“ Ja som sa opäť zmohla len na „Prosím?“. Chápem, že pre tie ženy to je rutina, pravdepodobne sme pre ne len ďalší kus ako na výrobnej linke, ale preboha, veď sú to ŽENY! A kto iný má pochopiť a prejaviť empatiu, ak nie žena? V aute cestou domov som ešte zistila, že mi nevrátili papiere k PN, takže sme sa museli vrátiť a samozrejme som dostala vytknuté, že veď to si mám pýtať ja, že hádam to oni nemajú sledovať, či mi dali všetko. Nuž milé sestričky, áno máte to sledovať vy. Vy ste tam na to, nie ja, ani iná pacientka, ktorá prežíva tak ťažké chvíle.

A tu by mal byť koniec nášho príbehu, ale …

Týždeň po zákroku, som bola každý deň slabšia, ubolenejšia, unavenejšia, stále som krvácala. Sama som si von netrúfala, s manželom sme chodili aspoň na malé prechádzky večer, keď prišiel z práce. Každý deň som ale vládala menej a menej. Rodina sa bála, že upadám, že to je psychické. Tak sa moja sestra rozhodla, že ma vytiahne na nákup, že zmením prostredie, pokúpim čo treba a snáď si niečim urobím radosť. Po dvoch hodinách v nákupáku som ju poprosila, nech ma vezme domov, že už nevládzem a je mi ozaj zle.

Doma som si ľahla a keď som sa prebrala po asi hodine spánku, chcela som ísť do obývačky, postavila som sa a v tom momente som mala pocit, že ma totálne zaliala krv. Rozbehla som sa na záchod a tam som zbadala ako zo mňa vypadli doslova kusy, zrazeniny veľké ako moja dlaň, neskutočne som sa zľakla. Volala som sestre, dohodli sme sa, že sa jej budem hlásiť, keby sa to zopakovalo, že hneď pôjdeme na pohotovosť. Sobota a následne aj nedeľa však pokračovali štandardne, žiadne ďalšie nečakané momenty.

V pondelok som šla na kontrolu ku gynekológovi, ten sa ma opýtal ako sa cítim (och toľko uštipačných poznámok ma vždy napadlo pri tejto otázke), povedala som mu, že zle, že som slabá, ubolená a stále krvácam. Okamžite na ňom bolo vidno, že spozornel, opäť sa ma opýtal či krvácam, ja že áno. To už mi kázal sa vyzliecť a sadnúť si na „kozu“ na vyšetrenie. Ukázal mi na sone, že v maternici mám nejaké zvyšky po zákroku, že sa to malo samo vyplaviť, ale že ja to tam mám a že musím opäť na kyretáž, aby ma vyčistili.

Kým mi sestrička vypisovala papiere na príjem, opäť som sa rozplakala, takže som tam sedela o niečo dlhšie, ako sa asi rátalo a tak som si vypočula aj rozhovor lekára s druhou sestričkou, ktorí o mne netušili a v ktorom sa lekár rozčuľoval, že kolegovia zle odviedli robotu, že tri štvrtiny všetkého vo mne nechali a že veď to už je nebezpečné. V prijímacej ambulancii som dostala termín na ďalší deň a silné antibiotiká, lebo tam bol už aj zápal maternice a že teda sa mám pobaliť, lebo opäť ostanem na noc v nemocnici. V tom momente mi už praskli nervy a povedala som, že neostanem, že na to nevidím žiadny dôvod, nakoľko ani pri prvej hospitalizácii po mne ani pes neštekol, nikto mi ani len teplotu alebo tlak neodmeral, nikto sa neprišiel pozrieť či som OK a či vôbec žijem, keď už som tam. Že mi doma bude lepšie a že sa o mňa muž bez zdravotníckeho vzdelanie lepšie postará, ako všetky sestričky na oddelení dokopy.

Sestrička sa mi snažila odporovať, že ony sú limitované poisťovňami, že nemôžu výkony robiť hocijako. Vtedy som sa už začala smiať, či si zo mňa robí srandu, že aj ja som zdravoťák (áno mám strednú zdravotnú školu, v praxi som však robila 1 rok a teda už som aj veľa vecí zabudla) a že teda neviem odkedy sa ľudskosť píše do tabuliek pre poisťovňu.

Zrazu nebol problém spraviť zákrok ambulantne.

Prišla som opäť ráno, prezliekla sa a čakala. Prišiel za mnou dokonca lekár, ktorý mi robil ten prvý zákrok, že aby som si nemyslela, že to spravili zle, že ono sa to tak robí, keď je vyššie štádium tehotenstva a predpoklad, že žena ešte bude chcieť deti. Na moje otázky, prečo mi to ale nikto nepovedal hneď, prečo ma prepúšťala sestra bez poučenia a prečo pri tom nebo lekár, mi však neodpovedal, veď načo aj. Povedal, že po tomto zákroku, si ma osobne objedná na kontrolu k nemu na sono, že keby som čokoľvek potrebovala,  mám mu volať, že sa mám na neho pýtať.

Nie som naivná, viem, že to nebolo kvôli láske k blížnemu, viem, že sa báli, že to budem riešiť, lebo áno, je to problém a veľké zlyhanie pri rutinnom zákroku. Čo ale nevedel bolo, že som nemala silu niečo niekde riešiť, že som bola fyzicky aj psychicky tak unavená, že som to už len chcela mať za sebou a čo najskôr zabudnúť. Keby sa to vôbec dalo.

Po zákroku som chvíľu počkala, kým sa mi prestane točiť svet po narkóze, zavolala mužovi, nech po mňa príde, obliekla sa a šla som si po papiere. A opäť tam bola moja „nesexovať“ sestrička, že tu máte papiere podpíšte a môžete ísť. Tak som jej povedala, že v žiadnom prípade, že si želám, aby ma prepúšťal lekár a nie sestra, ktorá to nemá v kompetenciách. Tak sa urazila, že žiadny lekár nepríde, že majú sedenie a keď sa mi nepáči, má teda čakať kým niekto nepríde, že ona nikoho volať nebude. Tak som sa otočila a šla som naspať do izby, aj keď som už chcela ísť domov. Druhý krát bez lekára a uistenia, že je všetko  v poriadku, by som neodišla.

Ešte som nebola od nej ani tri kroky, keď vošiel na oddelenie lekár, ktorý bol ráno pri mne a aj pri prvom zákroku, hneď sa pýtal, čo sa deje. Sestrička, že tuto táto chce hovoriť s lekárom. Trochu jej zrazil hrebienok, keď ma oslovil menom a pýtal sa, ako mi je a čo by som potrebovala, tá sestrička zabudla aj ústa zavrieť.

Po tomto incidentne som si vypočula, že z ich strany je už všetko v poriadku, dal mi termín na kontrolu a kontakt na jeho ambulanciu a šla som domov.

Fyzicky v poriadku, emočne zlomená.

Po nejakom čase som sa rozhodla pre „spomienkové tetovanie“ na rozlúčku, mala som potrebu to v sebe nejako uzavrieť a dať naozaj zbohom tej malej dušičke, ktorá chvíľu bola s nami.

Aj dnes sa ešte pousmejem, že som si to prvé tehotenstvo musela „užiť“ do poslednej kvapky, lebo aj toto tetovanie sa mi neskutočne zapálilo, skončila som s antibiotikami na chirurgii, celé mi to zahnisalo a povypadávala mi z neho farba. Dnes je to však jedno nedokonalo dokonalé tetovanie, ktoré sa jemne rozplýva, tak ako sa rozplynula aj duša nášho dieťatka.

Spätne sa na to pozerám ako na najťažšie rozhodnutie v mojom živote, ako na niečo, na čo nikdy nezabudnem, niečo čo ma stále bolí a trápi, stále je tam, čo keď. Ako zdravotník už teraz viem (keď sa zapojilo aj racio), že to inak nešlo, že aj keby bola šanca na prežitie, že s tými diagnózami, by to nebol život, že by naše dieťa trpelo, celý krátky život len ležalo, nič neovládalo a možno všetko bolestivo vnímalo.
Dnes som mama skoro dvojročného krásneho zdravého chlapčeka, ktorý by tu nebol ,keby sa tento príbeh odvíjal inak. Som za neho vďačná, je to moje slnko, môj život a veľmi mi pomáha, že ho mám.

 

PS: na genetiku sme sa už nikdy nedostali, lebo vyšetrenia ktoré si žiadali zo vzoriek po zákroku, nebolo možné spraviť, nakoľko ich z nemocnice poslali neskoro a nebolo možné namnožiť bunky a vyšetriť ich.

R.

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku ako zostať na vlne plodnosti ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte do 14 dňovej výzvy LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre