[Príbeh] Nikdy nezabudnem

Bol jún, my sme mali dva týždne pred svadbou a môjmu vtedy ešte snúbencovi napadlo, že by bolo fajn založiť si rodinu. Boli sme vo veku, kedy sa našim rovesníkom rodili deti „náhody“. Preto som nepredpokladala, že nám by to mohlo trvať dlhšie a už vôbec som nemyslela na to, že by sme mohli o dieťatko aj prísť. Ani v rodine nemáme podobné prípady, skôr sa u mňa aj u manžela v rodine vyskytujú prípady manželstiev, ktoré „sa museli uzatvoriť“.

A tak sme do toho išli. Prešlo ale pár mesiacov a nič sa nedialo. Nasadila som bylinky a začala si pozornejšie sledovať cyklus. V januári nám test ukázal dve čiarky. To bolo radosti. Oznámili sme to mojim rodičom a svokrovcom. Všetci sa tešili. Šok prišiel, keď mi vo februári lekár oznámil, že bábätku nebije srdiečko. Lekár mi automaticky začal vysvetľovať, aký je ďalší postup, že musím ísť na kyretáž a neviem čo všetko, podpísala som nejaké papiere a vyšla som von.

A až tam mi to docvaklo. Moje bábätko nežije.

S plačom som volala mužovi, nech to povie aj ostatným, nemala som na to silu. Horšie však bolo, že som bola sama autom 30km od domu. Bolo potrebné to odšoférovať naspäť domov. Myslím, že pri mne stáli v ten deň všetci svätí, pretože si absolútne nepamätám, ako som sa dostala domov. Tam ma už čakal môj uplakaný otec, ktorého táto správa veľmi zobrala.

Na ďalší deň som išla na kyret. Bol prvý marec, ale vonku poľadovica ako uprostred zimy. V aute mi napadlo, že ak by sme havarovali a ja by som to neprežila, ani by mi to nevadilo. Tieto myšlienky som ale rýchlo zahnala a rozhodla sa, že nesmiem takto myslieť, určite sa mi podarí znova otehotnieť. Avšak doma to nebolo o nič lepšie.

To prázdno, ktoré som cítila, sa ani nedá opísať.

Na nálade mi nepridali ani výsledky vyšetrení. Bábätko bolo v poriadku, nemalo žiadne vrodené chyby a malo to byť dievčatko. Moje vytúžené dievčatko. Plakala som celé noci. Čo sa stalo? Zjedla som niečo, čo som nemala? Sedela som na studenej lavičke? V tomto období mi boli moji rodičia a manžel veľkou oporou, stále ma niekam brali, nedovolili mi sedieť doma a premýšľať. A za to som im naozaj vďačná.

Prešli dva cykly a nám sa to znova podarilo. Otehotnela som. Neviem však, čo bolo intenzívnejšie. Či radosť z tehotenstva alebo strach z toho, že aj o toto bábätko prídeme. Chodila som často na ultrazvuky a ak som necítila pohyby, panikárila som. Ten strach vo mne bol silný. Tentoraz to však dopadlo dobre a 28. februára sa nám narodil synček. Rok po tom, čo sme prišli o naše prvé bábätko. Prišiel práve v tento čas, aby smutné výročie nahradil tým veselým. Aj keď sa to úplne nedá. Ja nikdy nezabudnem.

Ešte takto na záver mi nedá nespomenúť jednu zaujímavosť. Keď bol synček trocha starší, začali sme chodiť na rôzne aktivity. Tu som sa zoznámila so skupinkou štyroch žien. Ako sme sa tak viac zbližovali, zistila som, že tri z nich takisto prišli o bábätko. Zistila som, že nie som sama. Ani vy nie ste sami. Tieto ženy som stretla preto, aby som to vedela aj ja.

 

A.

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku ako zostať na vlne plodnosti ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte do 14 dňovej výzvy LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre