[Príbeh] Raz sa nám to určite podarí, nech to trvá akokoľvek dlho

Ahoj, zasielam náš príbeh, lebo mne osobne veľmi pomohlo zistenie, že nás, dúhových mám je mnoho a nie som jedna z mála, ktorá si touto bolesťou musela prejsť. Čítanie príbehov iných žien ma veľmi povzbudilo, lebo ja sama som nepoznala nikoho komu by sa niečo podobné stalo, tak ak by náš príbeh mal povzbudiť len jednu ženu, tak to stálo za zdieľanie.

S manželom sme plánovali svadbu a dohodli sme sa, že po svadbe sa začneme pokúšať o dieťatko. Avšak dva mesiace pred svadbou som mala vážne problémy s chrbticou a skončilo to operáciou a odporúčaním, aby sme svadbu odložili. Ale to neprichádzalo u mňa vôbec do úvahy. Zabojovala som a nakoniec sa svadba konala aj s tancovačkou. Pomyslela som si, že sme to ako pár skvele zvládli, že nás to posilnilo tak, že nás len tak niečo nezlomí. Rozhodli sme sa, že všetkým povieme, že kvôli chrbtici nám bolo odporúčané s tehotenstvom počkať, ak by sa nám náhodou dlhšie nedarilo, aby sme sa zbytočne nestresovali pri otázkach typu: „ no kedy bude dieťa“ a podobne a že sa im týmto spôsobom vyhneme.

Nemala som úplne ukážkový cyklus ale zas žiadna hrôza a tak sme očakávali, že to bude chvíľu trvať. Presne mesiac po svadbe som zistila, že čakáme dieťatko. Boli sme prekvapení, že to vyšlo na prvýkrát a ako ľahko to šlo. Ten týždeň do prvej kontroly u gynekológa som si doslova lietala po svete, mala som pocit, že všetko zlé sme si už hádam „odplatili“. Oznámili sme to najbližšej rodine a netrpezlivo som čakala na kontrolu. Pán doktor mi tehotenstvo potvrdil, ale povedal mi, že mám prísť pre istotu ešte budúci týždeň.

Keďže som nemala úplne pravidelný cyklus, nezdvihol sa u mňa žiadny varovný prst. Na ďalšej kontrole mi doktor oznámil, že som v 7tt a bohužiaľ plod odumrel a mám tzv. zamlknutý potrat, ďalej si pamätám len hmlisto čo mi rozprával, zachytila som len, že musím ísť na prečistenie. Neviem či to bol nejaký druh sebaobrany, ale sama som si pred sebou (ako doktorka) začala vysvetľovať, že niečo nebolo v poriadku, že je to tak lepšie akoby malo byť choré. Kamennú tvár som udržala až do auta, kde som spustila neskutočný nárek, myslela som si, že ma roztrhne zvnútra.

Nebola som ani schopná odšoférovať domov a musel pre mňa prísť ocino. Zavolala som hneď manželovi, čo sa stalo, do dvoch hodín bol doma. Spolu sme si poplakali a ja som si vnútorne nastavila akýsi obranný mechanizmus, že som o tom prestala úplne rozprávať. Mala som pocit, že manžel sa trápi rovnako ako ja a že mu nebudem pridávať. Sama som sa snažila to racionálne vnímať, že ja musím byť opora pre manžela, ale každým dňom sa u mňa v tichosti prehlbovali myšlienky, čo som spravila zle, prečo sa mi to stalo, že som „vadný“ kus, neplnohodnotná žena.

Pred svetom som sa tvárila, že sa nič nedeje, ideme ďalej, že tomu úplne rozumiem, ale po obdržaní výsledkov, kde mi doktor povedal, že všetko bolo úplne v norme, žiadne abnormality nenašiel a že sa to bohužiaľ jednoducho stáva, a žiaľ bohu stále častejšie, to bolo pre mňa stále náročnejšie udržať si racionálny pohľad na vec.

Nikdy by som tomu neverila, ale nemohla som chodiť po ulici, lebo som mala pocit že sa voči mne spykol celý vesmír a všade boli tehotné ženy alebo ženy s kočíkmi a tak som nechodila medzi ľudí. Až po čase, aj to som nesmela byť sama. Najhorší zážitok z tohto obdobia by som vypichla, keď som čakala v čakárni na  finálne tretie potvrdenie potratu s dvomi tehotnými mamičkami.

Musela som sa štípať do nohy, aby som sa tam nerozplakala. Potom som dostala pár „podporných“ rád: „ Veď to ešte nebolo ani dieťa“, „ aspoň sa to nestalo neskôr“. Rozumiem, že ma moji blízki chceli utešiť a nikto z nich to nemyslel zle. Jednoducho sa to vo mne kopilo a dopracovala som sa až do takého štádia, že mi začali padať vlasy, mala som problémy s trávením a jednoducho som sa sama vnútorne ničila a začala som svoje telo neznášať.

Samozrejme po kyretáži som sa snažila tváriť, že ideme do toho znovu aby som nepreukázala slabosť, ale teraz viem, že som vôbec nebola pripravená. Nakoniec na mňa môj manžel zatlačil, že vidí, že nie som v poriadku, že si dáme chvíľu prestávku a ja som sa mu asi v sekunde rozrevala a vyrozprávala akú krivdu cítim. Ľutujem, že som to nespravila hneď na začiatku.

Neviem to vysvetliť, ale najviac ma trápilo to, že ten pocit tej neskutočnej radosti už nikdy nezažijeme, už nikdy to nebude tá čistá „nevedomá“ radosť ak by sa nám to niekedy ešte podarilo, viem že budeme už stále ustráchaní, či je všetko v poriadku, či sa to nezopakuje, že nám nebolo dopriate prežiť si ten krásny pocit „normálneho“ tehotenstva. Viem, že určite sa každá matka bojí, či je všetko v poriadku, ale po takejto skúsenosti to bude určite ešte mnohonásobne znásobené.

Hnevala som sa, že ten pocit tej neskutočnej radosti akú som dovtedy nikdy nezažila mi niekto nadobro zobral. Mala som pocit, že musím byť silná, lebo taká od malička som, držím trápenia v sebe aby som iných nezaťažovala, ale toto bolo už na mňa priveľké sústo.

Keď sa nám dlhšiu dobu nedarilo, išla som za Dr. či je všetko v poriadku. Čo čert nechcel, po folikulometrii mi povedal, že vyzerá, že sa mi stopla ovulácia. Keď som zbadala diagnózu v papieroch „ neplodnosť z dôvodu anovulácie“ som mala pocit, že som dostala zásah rovno do hrude. Našťastie mám dobrého lekára, ktorý si zjavne moje zdesenie všimol a ukľudnil ma, že mi ju tam musel napísať, aby mi mohol robiť ďalšie vyšetrenia, že to neuzatvára.

Ďalšia rana pod pás, ale tentokrát to znášam oveľa lepšie, lebo už viem o tom otvorene komunikovať. Na jednej strane sa mi trochu uľavilo, že už aspoň vieme kde je problém a môžeme riešiť konkrétnu vec, pričom predtým ma tá nevedomosť ubíjala. Síce prešiel len mesiac ako riešime tento problém, ale nestrácame nádej, keď na mňa príde chvíľka sebaľútosti, manžel mi pripomenie, že sme obaja inak zdraví, máme sa dobre, v našom veku sme toho už veľa dosiahli a raz sa nám to určite podarí nech to trvá akokoľvek dlho.

A tak máme jeden druhého a veríme, že nám raz bude dopriate a že tam niekde na nás čaká malá dušička a príde, keď bude ten správny čas.

D.

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku Na vlne plodnosti (9 hravých tipov ako zostať v naladení na svoje budúce dieťatko, ešte pred jeho počatím) ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte teraz do výživného 7 dňového (online) FERTILITY RETREATU: LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre