[Príbeh] Rozlúčka …

Rada by som sa podelila o svoj príbeh – rozlúčkou s dvomi deťmi, ktoré sa nestihli narodiť.

Tento príbeh je o partnerstve, v ktorom som trpela a vďačnosti za všetko, čo som sa touto drsnou cestou naučila. Bola som vychovaná veľmi submisívne v rodine s troma staršími súrodencami. Moja mama výchovu prísiš nezvládala a otec stále pracoval aby nás uživil. Moja mama pokladá za svoj životný úspech, že má štyri deti, no so žiadym nemá reálne vzťah.

Vo svojich 26tich rokoch som stretla muža úplne iného od ostatných. V podstate stále rozprával o pocitoch, vnútornom prežívaní a každý vzťah mal rozanalyzovaný na molekuly. Fascinovalo ma to, bolo to niečo, čo som v živote nepoznala a rýchlo som sa zaľúbila. Okrem toho však nemal žiadne zázemie, stabilnú prácu, mal 7 ročnú dcéru zo svojho prvého vzťahu a fajčil veľmi veľa trávy. Napriek tomuto všetkému sme si spolu začali, pretože mal na všetko vysvetlenie a v mojej naivite to znelo všetko pochopiteľne. Mala som preňho veľmi veľa pochopenia a myslela som si, že iba nemal v živote šťastie a ja mu môžem pomôcť. Bol majstrom psychickej manipulácie, čo som si uvedomila, až po rozchode.

Prvý potrat som zažila po necelom pol roku nášho vzťahu. Keď som zistila, že som tehotná bol môj partner práve na mesiac odcestovaný a ja som sa šialene bála. Bála som sa kde budeme žiť, kto nás bude živiť, keďže on v podstate žiadne zázemie nemal a ja som síce bola veľmi schopná, no tehotenstvo a materstvo mi prišlo ako obdobie keď budem slabá a nevedela som si predstaviť ako to zvládnem. Keď sa môj partner po mesiaci vrátil, presvedčil ma, že bude všetko v poriadku a ja som mu uverila a začala som sa tešiť. V 9.týždni tehotenstva mi pri kontrola lekár povedal, že plodu nebije srdiečko.

Zlomilo ma to. Na Kramároch som išla na zákrok, bola asi jedna hodina po obede a tesne pred anestézou som počúvala personál, ako sa rozpráva o tom, že majú nakázané spraviť ešte tento „výškrab“ pred obedom a keď pôjdu na obed, určite už nebude perkelt na ktorý sa tešili. „Výškrab“, teda ja, sa ozval, že im veľmi ďakujem za prácu, ktorú robia a trochu som tým zmenila náladu v miestnosti.

Z anestézy som sa zobudila s pocitom akoby ma niekto znásilnil v izbe, kde boli dve ďalšie ženy. Tie však boli na interrupcii dobrovoľne a mysleli si, že aj ja. Ich utešovanie že „museli sme to tak urobiť a bolo to tak lepšie“ som v tej chvíli absolútne nezvládla, preplazila som sa popri stene až ku dverám oddelenia, odkiaľ som sa už do tej izby nevrátila. Podpísala som papiere, že idem domov na vlastnú zodpovednosť.

Bolo to pre mňa šialene ťažké, nepoznala som nikoho, komu by sa to stalo, myslela som si, že som jediná vo vesmíre, že som chybná a spôsobila som si to strachom a nedôverou. Začala som hrozne veľa pracovať a nenechávať si miesto na pocity a prežívanie. Môj partner mi v tomto vôbec nerozumel a začal mi prehľadávať všetky veci. Hovoril mi, že nechápe, ako môžem byť taká bezcitná. Prihlásil sa na môj facebook, čítal si staré konverzácie s najlepšou kamoškou, so všetkými bývalými, naozaj všetko.

Začal na mňa tlačiť aby som mu hovorila intímne detaily z bývalých vzťahov a pokiaľ to nebolo úplne presne to, čo bolo v mojich starých konverzáciách, kričal na mňa, že som klamárka a štetka. Že všetko beriem iba povrchne a nie som schopná byť matkou. Dialo sa to tak dlho a tak intenzívne, že som tomu uverila.

Uverila som, že som menejcenný človek, že sa mi nedá veriť, všetko, čo zrazu vravel bola pre mňa svätá pravda. Schudla som 12 kíl, nepoužívala som mejkap, obliekala som sa čo najnenápadnejšie, s kamarátmi som sa nesmela stretávať. Stále som sa za potrat vinila, pretože v začiatkoch som sa bála budúcnosti. Potom som otehotnela znova. Tento krát už bolo psychické týranie naozaj silné. V tele sa mi striedali zápaly a na začiatku tehotenstva som mala zapálené močové cesty a obličku.

Mala som najsilnejšie lieky od bolesti a antibiotiká. Keď som na tom bola fyzicky zle, partner mi hovoril, že sa na seba snažím iba upútať jeho pozornosť a on mi urobí tú službu, že mi ju dávať nebude. Je to pre moje dobro, lebo ak mi to neukáže on, tak už nikto, pretože nikto ku mne nebude nikdy taký úprimný, ako on. Keď mi meškala menštruácia, zhrozila som sa. Pri všetkej tej chémií, čo som v sebe za posledné dva týždne mala som skutočne nechcela dávať toto do nového človeka. Jeden večer sa mi však spustil prirodzený potrat.

Sedela som vo vani, zavrela som odtok a nejakým šialeným spôsobom som si užívala každý bolestivý sťah maternice. Vypadávali zo mňa obrovské kusy sliznice, niektoré boli veľké ako dve spojené dlane. Nechápala som, ako sa mi to vôbec zmestilo do brucha. Do tejto šialenej scény vošiel do kúpeľne môj priateľ, opýtal sa ma, či si myslím, že je to ešte na dlho a ja že asi hej. Tak išiel zatiaľ na pivo.

Pozerala som sa na seba z pohľadu tretej osoby a prišlo mi to strašne smiešne. Scéna ako z tarantinovho filmu. Mala som pocit, že toto presne si zaslúžim. Bolo to stelesnenie všetkých mojich myšlienok z predošlých mesiacov. Cítila som sa, že keď toto zvládnem, tak budem čistá. Po tomto zážitku som sa krok po kroku začala dávať dokopy a začala som silnieť. Spravila som si sama pre seba malý rituál, kde som obom týmto deťom poďakovala za to, čo mi dali svojim kratulinkým životom.

Teším sa na to, ako raz budem mamou, pretože ja ňou raz budem. A spätne som vďačná, že moje deti nebudú mať otca, pri ktorom sa nebudú cítiť v bezpečí.

M.

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku ako zostať na vlne plodnosti ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte do 14 dňovej výzvy LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre