[Príbeh] Štastie v nešťastí

Príbeh od Z. a jej skúsenosti s vyčkávacím prístupom (zamlknutý potrat)

Aj ja som si tým prešla, v 10tt som zistila, že bábätku nebije srdiečko. potom som týždeň „čakala“. Samozrejme po porade s lekárom. 

Pokúsim sa priblížiť to … odvtedy prešli už takmer štyri roky, takže to už dokážem zhodnotiť aj s odstupom času, dokonca s následným ďalším tehotenstvom, ale pekne po poriadku… 

Bola som v 10tt, posledný týždeň-dva som mala zvláštny pocit, doteraz to neviem identifikovať ale podvedome som to všetko vnímala. Potom som mala hrozný sen a zobudila som sa na bolesť zubov, ktorú mám vždy noc pred začínajúcou menštruáciou. Popoludní som začala jemnučko špiniť a to som už vo svojej duši vedela, že je zle. Hneď som si vyhľadala všetky dostupné informácie o zamlčanom potrate a medzi všetkými som našla príbeh ženy, ktorá sa rozhodla neriešiť to cestou medicíny ale ostať v pokoji doma a rozlúčiť sa s dieťaťom dôstojnou cestou podľa svojich predstáv. Po prečítaní jej príbehu som utekala na pohotovosť, kde mi lekár iba potvrdil, čo som už vedela. Musím povedať, že sa snažil byť veľmi citlivý. Povedal mi, že teraz by ma mal prijať a ráno by som mala zákrok, ale ak chcem, nech idem domov k manželovi a môžem prísť až ráno.

Ja som sa ho spýtala čo ak ráno neprídem… Vtedy povedal, že aj to je riešenie, že je možnosť nechať to na prírodu a nech sa telo vysporiada samé. Ja som mu teda povedala, že pravdepodobne ma už neuvidí ale poradím sa ešte so svojím gynekológom. Ráno som išla ku gynekológovi a dohodli sme sa, že to skúsime teda radšej takto.

Hovoril mi, že je to psychicky veľmi náročné, ale s odstupom času to môže byť pre mňa práve lepšie a navyše zo zdravotného hľadiska to je obrovský rozdiel. To bol asi hlavný dôvod prečo som sa takto rozhodla.

Nechcela som žiadny zásah do môjho tela a nechcela som, aby niekto ten maličký, už bohužiaľ ukončený život, zo mňa nasilu bral.

Moja najlepšia kamarátka je gynekologička, volala som aj s ňou a tiež mi odporučila vyskúšať to radšej takto, že do 12tt je to omnoho lepšie zo zdravotného hľadiska. Aj lekár aj kamarátka ma upozornili, že to bude náročné a ak by sa čokoľvek dialo, čo sa mi nezdá, mám ísť radšej na kontrolu do nemocnice.

Malo to byť ako silnejšia menštruácia. 

Asi som vďačná za toto ich „klamstvo“. Možno by ani nemali vedieť ženy realitu dopredu, lebo by do toho nešli. Neviem, možno sú aj ženy, u ktorých to prebehne ako silná menštruácia, kamarátka mi povedala, že je to tak 50:50. Ja som teda čakala týždeň, lekár povedal, že sa zvykne čakať max. mesiac. Každý deň som krvácala trošku viac a viac, ale bolesti som mala silné. Posledný večer po týždni som vedela, že prišiel čas, že musím sa s dieťatkom rozlúčiť, cítila som bolesť väčšiu ako pri bolestivej menštruácii a odtieklo mi maličké množstvo plodovej vody, tak som sa rozhodla dať si horúcu sprchu. Bola som tam dlho, možno 15 minút, možno pol hodinu a čakala čo sa bude diať. Krvácala som už veľmi silno a vtedy som zbadala veľký kus plodového obalu asi ako dlaň, v ňom bolo  maličké. Trhalo mi to srdce, no na druhej strane som rada, že som ho videla.

Mala som svoje maličké v dlani, bola som šťastná, že som ho (prepáčte, bude to znieť hrubo) ale bola som šťastná, že som ho nechtiac nespláchla ale som čakala v sprche a mohla sa s ním rozlúčiť.. 

Bolo strašne maličké a krehké, zobrala som ho, zabalila do takej nádhernej krabičky od šperku čo som mala od manžela a na druhý deň sme ho s manželom „pochovali“ na miesto o ktorom vieme doteraz len my dvaja. V tom čase náš štvorročný syn vedel, že sme prišli o bábätko, povedala som mu, že si ho k sebe zobral Boh, lebo ho veľmi ľúbil a tak išlo k nemu rovno z bruška. Na to miesto chodíme doteraz, už štyri roky, zapáliť sviečku. Myslím, že mi to veľmi pomohlo. Keby som sa mala opäť rozhodnúť, urobila by som to všetko presne rovnako.

Je to naozaj šťastie v nešťastí ✨, so všetkou úctou k nášmu dieťatku, čo odišlo.

Inak celý ten týždeň, kým som „čakala“, som preležala, plakala som. Bolelo to aj na tele aj na duši. Myslela som na to každý deň a stále aj myslím, hneď po 6 týždňoch som otehotnela. Môj lekár mi povedal múdru vec, že každý odporúča čakať tri mesiace, ale nikto mi nezaručí, že sa to viackrát nestane ak počkám. Takže my sme nečakali. Mala som pocit, že ďalšie dieťatko to vylieči. Asi aj vyliečilo, čiastočne, lebo to neprebolí nikdy. Vtedy mi všetci hovorili, že veď určite budem mať ďalšie dieťa, ale ja som nechcela ďalšie.  Ja som chcela predsa to, ktorému prestalo biť srdiečko.

Ďalšie tehotenstvo prebehlo bez problémov, ale ten strach bol neskutočný aj po narodení malého (keď si to porovnám s úplne prvým tiež šťastným tehotenstvom), stále som sa bála, že sa stane niečo zlé. Aj po štyroch rokoch myslím na neho často, len o tom pred nikým už veľmi nehovorím.

Pekný deň prajem,

Z.


Ďakujem všetkým ODVÁŽNYM ŽENÁM za zdieľanie vašich príbehov.

Spolu tak vytvárame liečivú platformu, ktorá prináša svetlo do života po strate dieťatka, v ktoromkoľvek týždni tehotenstva.

Ak aj s vami rezonuje podeliť sa o svoj príbeh,  📩 napíšte mi MAIL na mirka@duhovamama.sk.

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku ako zostať na vlne plodnosti ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte do 14 dňovej výzvy LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre