[Príbeh] Vraj máme dve možnosti

Ani neviem ako začať písať , pretože je to téma pre mňa stále veľmi bolestivá, no viem že je nás mnoho a tak ako mne pomohli takéto príbehy verím, že aspoň jednej z vás pomôže …

V v lete 2017 sme si z mužom (vtedy“ iba “ frajerom ) povedali, že sa prestaneme chrániť nakoľko sme túžili po dietatku. Na naše počudovanie a príjemné prekvapenie sa to podarilo na prvýkrát a boli sme hrozne štastní. Oznámili sme to rodičom, ktorí zostali sice zaskočení, no moc sa tešili. Bol to piatok pamätám si to dodnes.
Vtedy som bola asi v 5 týždni, u doktorky bolo všetko v poriadku. No v sobotu večer som začala krvácať, ale nestresovali sme, nakoľko všetci tvrdili, že je to normálne. Šli sme na pohotovosť no maternica už bola prázdna a ja som musela zostať na pozorovaní v nemocnici. Našťastie sa to zaobišlo bez kyretáže.

Bola to pre nás strašná bolesť, no každý tvrdil, že druhýkrát sa to proste nestane. Odišli sme si vypnúť hlavu na chatu a verili sme týmto slovám. Asi po 2 mesiacoch sme sa začali snažiť opäť.

V Januári 2018 som zostala znovu tehotná, tešila som sa ale opatrnejšie ako predtým, pretože som vedela, že sa môže čokolvek stať, no našej dušičke som verila. Na kontrole u doktorky bolo všetko v poriadku, srdiečko bilo, no rozhodli sme sa, že to neoznámime ani rodičom ani nikomu. Nastal deň kontroly v 11.týždni, a tam už len bábätko spinkalo, srdiečko nebilo a mne sa v tej chvíli znovu zrútil svet.

Nechápali sme, prečo práve my dvaja, vždy sme každému pomohli, nikomu neublížili. Na vlastnú päsť som sa rozhodla, že si dám urobiť všetky vyšetrenia. Chvalabohu (alebo aj bohužial), keďže sme príčinu nevedeli, sme obaja zdraví. Stálo nás to veľa energie, síl a v neposlednom rade aj peňazí.

Rozhodli sme sa, že si dáme po tejto skúsenosti pauzu, užijeme si jeden druhého, a hlavne sme potrebovali prijať našu bolesť. Medzitým sme sa zobrali. Prišiel Január 2020 a my sme boli pripravení ísť do toho znovu. V marci sa kvoli kovidu zavreli obchody, tým pádom som aj ja bola doma.

V období keď už sa Slovensko vracalo do normálu a ja už som začala pracovať, som zistila, že tá korona nám predsa len niečo priniesla. 20.mája som si našla pozitívny test, veľmi som sa tešila, no aj bála. Odber krvi, pozitívne HCG, nasadené lieky na udržanie a injekcie proti zrážaniu krvi (niektoré ženy majú mutáciu krvi iba v tehotenstve, samozrejme som bola tá vyvolená aj ja). Návšteva u dr. dopadla na jednotku, no poučila som sa, netešila, ale verila som našej dušičke. Stále som sa modlila, aby pri návšteve u Dr. bilo srdiečko.

Išla som pre istotu aj na PN-ku. V nedeľu pred kontrolou, ktorá bola plánovaná na štvrtok som začala krvácať, rýchla cesta na pohotovosť, bábatko sa mihotalo, srdiečko bilo a ja som bola veľmi veľmi šťastná. No pred odchodom z domu som vyslovila vetu „Ja ďalší potrat nezvládnem „.

Vo štvrtok na kontrole v 9.týždni bolo všetko v poriadku s doktorom sme sa zhodli na tom, že injekcie proti zrážaniu krvi boli trefa do čierneho, tak sme sa to rozhodli oznámiť rodine. Všetci sa s nami veľmi tešili, ja som mala pocit akoby som lietala 🙂

Nasledovala kontrola v 12.týždni a ja som dva dni pred kontrolou cítila zvláštne pocity. Skrátka som tušila, že nie je niečo v poriadku ale verila som, že bude. Divné, ja viem, ale to sme my ženy.

Otvorili sme dvere, šla som dovnútra, sestrička mi podala tehotenskú knižku a už som ležala u dr., ktorý dal sono na bruško a ja som videla, že bábätko „pláva „, no on nič nehovoril, iba ticho sedel. Chytil ma za ruku a povedal „Zdá sa mi, že bábätko má opuch, pošlem vás k odbornikovi“. Rozplakala som sa, no musela som sa ukľudniť, keďže na chodbe ma čakal muž, ktorý sa veľmi bál každej navštevy, snáď viac ako ja.

Bol pondelok večer a k špecialistovi sme sa dostali v utorok večer. Už to ma dosť znepokojilo nakoľko vieme aké sú čakacie doby k doktorom na Slovensku.

Nastal utorok 19:00, pán doktor, veľký odborník v tejto oblasti zavolal dnu aj muža. Ja som si znovu ľahla na posteľ, položil sono, a bol ticho. Iba pozeral, posúval sonom úplne bez slova (dovtedy veľmi výrečný pan doktor). Keď som sa ho po chvíli opýtala ako to vyzerá, zdvihol zrak a začal opisovať, čo by bábätko nemalo mať.

Odchádzali sme domov obaja zdrvení, celú cestu domov sme neprehovolili ani slovo.

Nasledovalo na odporúčanie vybaviť Genetiku, znovu sme dostali termín veľmi rýchlo, dva dni a už sme sedeli v reprodukčnom centre, kde pán genetik oznámil, že treba podstúpiť odber plodovej vody no nakoľko som v nízkom týždni odporúča CVS (odber choriových klkov placenty, rovnaký vyšetrovací spôsob, len v skoršom týždni ).

Nastal deň odberu, veľmi som sa bála, no napodiv som to zvládla v poriadku. Pred odberom robené sono, bábätko malo opuch väčší ako dni predtým. Už som vedela, že bude zle.

Na druhý deň volali, že vzorka sa nepodarila dobre odobrať, vraj máme dve možnosti, počkať 3 týždne na amniocentézu alebo ukončenie tehotenstva (pre ktoré sme boli rozhodnutí, nakoľko nám bolo povedané, že bábätko by skôr či neskôr zomrelo, opuch za hlavičkou rástol, v deň kontroly bol rovnako veľký ako hlavička. Doktor konštatoval, že odporúča ukončenie, pretože opuch sa veľmi zväčšuje a už tlačilo bábätko s opuchom mne na močový mechúr

26.7. ma prijali do súkromnej nemocnice. Až do poslednej chvíle som dúfala, že ma čaká kyretáž no mýlila som sa. Sestrička prišla a povedala, že pôrod sa bude vyvolávať, hrozný pocit keď viete, že vo vás žije život, ktorý za chvíľu skončí.

Detaily opisovať nechcem, jediné čo k tomuto napíšem je pár riadkov, ktoré som pár dní po tomto našla napísať jednu slečnu:

Musela som svoje bábätko porodiť pôrodom, ktorý nemal nič spoločné s prírodou. Pôrod,ktorý vyvolali liekmi. Ukrutná bolesť. Fyzická, psychická. Taká, ktorú môže pochopiť len matka, ktorá to zažila, nie matka, ktorá si po tejto bolesti odniesla domov bábätko. Matka, ktorá milovala niekoho, koho nikdy nevidela. MATKA ANJELA 💔.

27.7 navždy odišla naša Ninka. Na genetike sa neskôr z tkaniva potvrdilo ťažké postihnutie s rozsiahlym opuchom celého maličkého telíčka.

Veľmi ďakujem mojej rodine, priateľom a hlavne mužovi, pretože je to najlepší muž akého som mohla stretnúť ani na nich netreba zabúdať. Sú v tom s nami a prežívajú to rovnako. AK NIE AJ HORŠIE AKO MY, nevedia nám nijako pomôcť, vidia nás trápiť sa …

Na záver chcem dodať, že mi trvalo veľmi dlho napísať tento článok. Bol celý písaný cez slzy, vo svojich 23 rokoch mám za sebou veľmi veľa. Dušu mám mám stále veľmi ubolenú a zo srdca mi chýba ONA.

NIKDY sa nevzdám a viem, že raz si ten uzlík šťastia prinesieme domov …

D.


Ďakujem všetkým ODVÁŽNYM ŽENÁM za zdieľanie vašich príbehov.

Spolu tak vytvárame liečivú platformu, ktorá prináša svetlo do života po strate dieťatka, v ktoromkoľvek týždni tehotenstva.

Ak aj s vami rezonuje podeliť sa o svoj príbeh,  📩 napíšte mi MAIL na mirka@duhovamama.sk.

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku Na vlne plodnosti (9 hravých tipov ako zostať v naladení na svoje budúce dieťatko, ešte pred jeho počatím) ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte teraz do výživného 7 dňového (online) FERTILITY RETREATU: LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre