Psia materská. Veľký omyl

Bude to osem týždňov, keď som do svojho života pozvala ďalšiu bytosť. Netušiac, že ma otestuje z každej strany bez toho, aby si pýtala akékoľvek povolenie, či som pripravená padnúť a znova vstať.

Nie som ten typ (asi sa psíčkarom teraz naježia všetky chlpy), čo je unesený zo svojho štvornohého miláčika a obetuje mu všetko. „Nie je to predsa dieťa, ale pes“, utešovala som sa. No aj tak som jeho starostlivosti musela dať viac, ako som si bola ochotná pripustiť. Chcela som si ho totiž držať od tela.

Každý si kupujeme psa alebo mačku kvôli nejakému účelu. Ten môj nebol, aby som sa necítila sama, pretože mne samota vyhovuje a čerpám z nej silu. A v tom nastal kameň úrazu. Zrazu som svoj čas musela deliť medzi seba a psa. Na príjemnú konverzáciu s mojím mužom mi po celodennom maratóne zákazov a behania s handrami za psou riťou nezostala jednoducho žiadna energia. Načo sa budem pretvarovať? Ja toho psa jednoducho nezvládam.

Samozrejme muž nechápal, čo je na tom také ťažké, keď som celý deň doma a „oddychujem“. Podpora teda žiadna. Mojou naivnou predstavou bolo, že nás to ešte viac zblíži a budeme tráviť spolu viac času, nie každý za počítačom, ale so psom aktívne v prírode.

Prvý mesiac – Šialenstvo, Dezilúzia, Väzenie

Prvý mesiac som sa psychicky zrútila asi každý druhý deň. To, že som bola fyzicky unavená mi až tak nevadilo, lebo pohyb a uzemnenie som potrebovala ako soľ. Lenže zrazu som si nevedela nájsť ani chvíľku pre seba. Nevedela som dopísať ani jeden článok, pretože pes mi bol stále v pätách a na obhryzený nábytok som sa nevedela len tak prizerať. Zrazu som nenapredovala ani so svojou knihou, pretože hnev a zúfalstvo so mnou lomcovali každých 15 minút. No sústreďte sa na niečo kreatívne, keď ste plní negatívnych emócií.

Dovolila som si ticho plakať aj nahlas vrieskať, že ma to už nebaví, že ja už nevládzem, že potrebujem od toho všetkého utiecť, že ten pes proste nebol dobrý nápad, ale jeden veľký omyl. Bolo toho na mňa už priveľa. Kde sa podela moja ranná zlatá hodinka na meditáciu a písanie, aby som sa upokojila? Vyparila sa … Všetky pokusy sedenia na zemi končili oblizovaním alebo kusancami, čo ma ešte viac nahnevalo a rozladilo.

V tomto stave som svoju (pomyselnú) bezmocnosť prvých šiestich týždňov prežívala tak intenzívne, že mi prestalo všetko dávať zmysel. Cítila som sa ako väzeň vo vlastnej cele. Už som sa nepozerala do diaľky a s úsmevom na oblohu, ale iba na jeden meter pred seba. Oči stále prilepené na zemi, či mi pes nežerie nejaké exkrementy a ďalšie lakocinky. Skúšala som sa uvoľniť, prestať to kontrolovať, či dokonca si to užívať. Tak naivne som verila, že pes vie, čo je pre neho dobré, až sme skončili na psej pohotovosti s otravou a ja s výčitkami.

Prvýkrát som sa naozaj bála o niekoho viac ako o seba. A prišli pocity, že sa tomu psovi plne nevenujem a zlyhala som na celej čiare, keď ho neviem ochrániť ani pred infekciou. Hmm, moje rodičovské výhľady zrazu zamrzli a do duše sa mi vkrádala pochybnosť. Keď sa neviem postarať a dozrieť ani na psa, bez ujmy na zdraví, ako si vôbec trúfam stať sa matkou?

Uvedomuješ si vôbec, aké to bude náročné a že na svoju sebarealizáciu môžes na niekoľko rokov zabudnúť? Pýtala som sa skleslo samej seba.

Mantinely a ich testovanie

Olej do ohňa ešte prilievali komentáre od známych, že to prejde, že musím toto obdobie „len“ vydržať. Od mamy a svokry som dostávala nevyžiadané rady, ako to pes sám doma vydrží, len aby som sa čím skôr vrátila do istoty = zamestnania. Lebo tak je to „správne“. Samozrejme, každého zaujíma len vlastný uhol pohľadu, nie ten váš, čo je normálne. Chápem to. Je ťažké, ba nemožné sa do toho druhého vcítiť, lebo netušíme, čo sa v ňom deje. To vieme len každý sám za seba.

Zbytočne som teda hľadala pochopenie a rady ako sa z toho nezblázniť niekde vonku. Asi sa nikdy nepoučím 🙂

Riešenie bolo nakoniec prosté. Buď si pomôžem ja sama, alebo tu skapem v depresii, že mám povinnosť byť so psom 24 hodín denne a ochraňovať majetok za každú cenu. To bol môj pohľad na moju situáciu zvonku.

Keď som však nechala vyplávať na povrch skutočný dôvod mojej psychadely (ako to rád nazýva môj muž), chcela som vlastne zachovať status quo. Aby to vyzeralo, že sme tu stále dvaja a tá tretia bytosť je len na návšteve. Ach. Stále som ju nevedela naozaj prijať, aj keď mi to oblizovanie tváre a chlpy v každom pohári vody začali čoraz menej vadiť. Môj vysnívaný sabbatical nabral úplne iné rozmery. Zďaleka nie také ako som si predstavovala a plánovala.

Ach, to naše plánovanie. Povedzte Bohu svoje plány a on vás vysmeje. A na mne sa teda zabával určite. Len mne do smiechu akosi nebolo.

Druhý mesiac – Vykročenie z vlastnej cely

Asi po piatich týždňoch som si povedala, že musím vypadnúť medzi inšpiratívnych ľudí, lebo sa zbláznim medzi tými štyrmi stenami. Dvakrát do týždňa som sa vzdialila na viac ako dva-tri kilometre od domu. Keď som odišla prvýkrát, mala som čudné výčitky a v hlave mi stále znelo to skučanie a škrabanie na dvere. Prvýkrát som si svoje slzami vybojované osobné voľno (v boji sama so sebou) veľmi neužila a chcela to na pol ceste otočiť. Druhýkrát to už bolo lepšie. Výčitky boli menšie. Zrejme aj kvôli tomu, že muž ostal doma a robil opatrovateľku namiesto mňa, pretože sa to so mnou už nedalo vydržať.

Niekoho taký pes nabije energiou, no mňa rozbil na tisíííc kúskov. Bola som hotová kôpka nešťastia, no nikto to nechápal. Ľahko sa druhému radí a bagatelizuje, keď nestojí v jeho topánkach. Šteňa rovná sa predsa radosť! No mne ju asi zabudli pribaliť. Pri treťom výjazde som sa konečne uvoľnila a moja citová separácia začala naberať na reálnosti.

S týmto zistením a vylepšeným time manažmentom som vstúpila do druhého mesiaca psej materskej (24/7 koexistencie so psom) s väčšou istotou. Na konci tunela bolo slabučké svetielko, že začnem viac písať a znova získam späť svoj čas pre seba. Za pokoj a ticho na pár hodín denne by som dala aj posledné. Prestala som variť a upratovať v čase psieho spánku a radšej som sedela na zadku a začala znova nasávať inšpirácie.

Chcela som zmenu pre partnerský vzťah, ale lekciu (či kopanec úprimnosti) som dostala ja sama. Zasa som chcela zachraňovať niečo niekým. V tomto prípade psom. Možno to tuší. Kto vie? Aby som opäť zistila, že môžem zachrániť len seba. Nikoho iného. Bez cudzej pomoci. Len s vlastným úsilím.

21dňová výzva

Začínam však pociťovať k nášmu psovi ozajstnú náklonnosť. Nebolo to však hneď, prekročením prahu. Chcelo to čas. Čas kým sa ja sama odovzdám novej situácii. Poddám a prestanem sa rukami nechtami držať starých podmienok života. Chcela som zmenu a pritom som si paradoxne držala od nej odstup. Bolo to číre bláznovstvo. Teraz to už vidím.

Som ale na seba hrdá, že som padla na hubu a vykročila z vlastnej cely. Najprv nesmelo, lebo záviselo iba odo mňa, čo všetko si dovolím. A mňa už nebavilo sa týrať, že to nie je všetko také ideálne, ako som si predstavovala.

Ukončenie mojej 21dňovovej nesťažovacej výzvy je stále v nedohľadne, ale aspoň si začínam byť viac vedomá svojich vyslovených sťažností, ktoré ma oberajú o energiu. A veselo prehadzujem náramok z jednej ruky na druhú. Zatiaľ som dala maximum 3 dni za sebou. Slabé skóre, ale skúste si to sami 🙂 Nie je to med lízať. V inšpiratívnej knihe od Willa Bowena, by ste sa dočítali, že to trvá v priemere od 6 do 12 mesiacov. Hustééé. Asi nebudem výnimka.

A čo bude ďalej?

Neviem, čo prinesú ďalšie mesiace. Naivne som verila, že mám život po potratoch pod kontrolou a pritom jediné, čo môžem mať pod kontrolou sú moje emócie a ako reagujem na situácie, ktoré sa mi dejú.

Som stále v procese spoznávania svojej temnejšej stránky a to, že sa nechcem prispôsobovať inej živej bytosti na úkor svojho mentálneho zdravia. Učím sa nastavovať si hranice, aby som ich 10x denne porušila a začala odznova.

Pomaly prijímam zodpovednosť za ďalšieho tvora v domácnosti ako člena našej svorky. Nie ako dočasnú hračku, náplasť na nespokojnosť s vlastným životom. A toto neružové priznanie bolo najbolestnejšie.

Postupne som prestala obviňovať tú malú chlpaňu, že mi život prevrátila naruby. Vykročiť z vlastnej cely vyžadovalo riadnu odvahu postaviť sa svojmu strachu. Strachu, že si na tú celu a sťažnosti zvyknem. Ja osobne sa potrebujem v tomto pocite skľúčenosti poriadne vykúpať, lebo len ten ma naozaj motivuje k zmene. Zvláštne, ale je to tak.

Nakoniec budem za ten emočný koktejl aj vďačná 🙂  Staré známe, že cez smútok a bolesť sa o sebe naučíme najviac, si odžívam v praxi. Abrakadabra. Funguje to.

Teším sa na ďalšie výzvy, aj keď viem, že k zblázneniu budem mať opäť veľmi blízko 🙂 Ale ja to dám. Niekedy so slzami, inokedy so smiechom, či nadávkami, ale každopádne s odkrytím ďalšej masky, ktorú nosím nevedome sama pred sebou.

A ísť k jadru mi stojí za všetky slzy a pocity zbláznenia… Hawk.

Mirka ♥ Giggi (moja učiteľka)

 

Miroslava Seňková

Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou neustále objavujem hĺbku alchýmie vedomého počatia a holistický prístup k plodnosti.

Som autorkou viacerých FERTILITY VIZUALIZÁCIÍ Ako sa naladiť na seba a svoje budúce dieťatko, ako aj online kurzov , kde sprevádzam ženy ako si cestu k materstvu užívať a nielen prežívať, ešte pred počatím dieťatka.

Pokiaľ vám chýba podporná skupina na ceste k materstvu, pridajte sa do uzavretej skupiny na Facebooku Alchýmia počatia nového života , kde nájdete ďalšie plodné inšpirácie.

Viac o mojej ceste si prečítate tu.