Reportáž: Zamlknutý potrat a vyčkávací prístup

ROZHOVOR

V rámci OKTÓBRA, ktorý je mesiacom zvyšovania povedomia o strate dieťatka, prijala pozvanie na ROZHOVOR Barbora Vörösová, pôrodná asistentka a zakladateľka centra Gravifit.

Rozprávali sme sa o zamlknutom potrate a vyčkávacom prístupe. O jeho výhodách a nevýhodách. Ako je to u nás na SR v praxi a aké máme možnosti. Čo očakávať, keď sa rozhodneme ostať doma a čakáme, kým telo spustí kontrakcie. A naopak, kedy netreba návštevu nemocnice odkladať. Barbora odpovedala aj na ďalšie moje otázky, ktoré som od vás v priebehu Októbra dostala.

Ďakujem Baške za rozhovor a všetky užitočné informácie, ktoré s nami zo svojej skúsenosti pôrodnej asistentky pozdieľala.

Ak sa budete chcieť poradiť na túto tému s pôrodnou asistentkou, neváhajte napísať do centra Gravifit (www.gravifit.sk/kontakt/) alebo priamo na ich sociálne siete: Instagram alebo Facebook, kde vám žienky veľmi rady poradia.


VAŠE PRÍBEHY

Zároveň by som chcela týmto článkom prepojiť na jednom mieste skúsenosti viacerých žien so zamlknutým potratom, keď sa dieťatko prestalo vyvíjať, a poukázať na obe strany mince. Nielen fyzickú aj psychickú náročnosť, ale aj fakt, že možnosť rozlúčky so svojím dieťatkom, bez invazívneho zásahu do maternice, môže prispieť k liečeniu duše po strate dieťatka.

Ďakujem všetkým ženám, ktoré sa podelili o svoj príbeh a prinášajú tak autentickú realitu do tejto témy. Spolu tak búrame tabu o strate dieťatka so všetkým, čo k tomu (bohužiaľ) patrí.

Príbeh Z.

Krvácala som už veľmi silno a vtedy som zbadala veľký kus plodového obalu asi ako dlaň, v ňom bolo  maličké, trhalo mi to srdce, na druhej strane som rada, že som ho videla. Mala som svoje maličké v dlani. Bola som šťastná, že som ho (prepáčte, bude to znieť hrubo), ale bola som šťastná, že som ho nespláchla nechtiac vo WC…

Poviem vám, že tá fyzická bolesť bola najväčšia akú som zažila. Psychicky to bolo hrozné tiež, ale mám pocit, že som sa mohla s dieťatkom rozlúčiť, že mi ho nikto nezobral …

A viem, že mnoho žien nemalo také šťastie v tom obrovskom nešťastí … (celý príbeh si prečítate tu).

Príbeh W.

Moja lekárka ma poslala do nemocnice, že tam musím ísť na čistenie alebo ani neviem ako to nazvala, nevnímala som ju už. A v nemocnici mi povedali, že mám dve možnosti, buď čistenie alebo konzervatívny spôsob, že to odíde samo.

Ja som dúfala, že sa mýlia. A aj, aby som si nič nevyčítala, že čo ak náhodou bábätko žilo.

Zvolila som ísť domov a nejako to prežiť, lebo potom by som rozmýšľala, či som ho nedala náhodou zabiť. Asi tak týždeň som ani nikam nemohla z domu chodiť, čo som iba plakala a nechcela som s nikým byť. Mala dom vtedy 2  deti, tak starosť o ne a čas, ale tak nato nič nepomôže, aj teraz keď píšem mi idú 😪 a je to už 7 rokov…

Príbeh D.

Dobrý podvečer. V sobotu to byl rok co jsem konečne začala krvácet a došlo tak k potratu. Píšu konečne, protože od vysazeni utrogestanu to byly skoro celé 3tydny, než ze me embryjko vyšlo. Pán doktor už mi dal poslední šanci. Ten další tyden už bych musela pod kudlu a to jsem nechtela, hlavne asi kvuli deložni sliznici, ktera mi už tak dorusta, kdy se ji zachce. Pamatuju si tu bolest dodnes a asi nikdy nezapomenu, probehlo nekolik kontrakci, v tu chvíli sem mela chuť rozmlatit cokoliv co by mi prišlo pod ruku. Každý to má s bolesti jinak a nekde jsem četla, že i záleži v jakém tydnu jste.

Muj bojovnik dobojoval v 7tt a i tak to bolelo jako čert. Ale kdybych se mela rozhodnout znovu, volila bych stejny zpusob.

Byla jsem vdečna panu doktorovi, že me nechal tak dlouho čekat, i když pocit, že v sobe tak dlouho nosite mrtve embryjko (je pro me psychicky lepši psat embryjko než miminko),

ten pocit byl hroznej a zároveň hezkej, protože byl pořad u mne, snad to nebude znit morbidne.

Kamaradka řikala, že se ji ani nikdo neptal jestli chce nebo nechce na kyretaž a rovnou ji poslaly. Jsem rada, že to moje telo zvladlo touhle cestou.

 

Príbeh B.

Po ivf … Koncem srpna nebylo ♥️ a růst se zastavil. Po vysazení prášku jsem čekala zda přijde sám. Pátý den večer jsem začala krvácet. Jenže krvácení neustávalo ani další dny a mě již bylo dost špatně, motala jsem se atd. Nakonec mě drahá polovička odvezla na pohotovost, kde mi udělali revizi.

A i přes to, že ze mě doslova padaly kusy jak pingpongové míčky, bylo plodové vejce stále v děloze…

Nyni jsem 4 týden po zákroku a čekám co bude dál … U nás měli podezření na zastavení vývoje už o týden dřív, ale čekalo se zdá to doběhne. Úplně mi zmizeli těhu příznaky, takže mi bylo jasné. Ten první večer kdy to začalo byl teda šílený. Bolesti jsem měla přes celou pater až do konečníku a noc jsem strávila na čtyřech. Co krok to člověk cítil, že z něj něco padá. Nakonec jsem poslední den seděla s osuškou mezi nohama. Po revizi se mi hodně ulevilo i když jsem jí nechtěla. Ale nedalo se nic dělat.

Hlava začala dělat problémy tak týden po revizi. Někdy je hůř někdy líp. Jsem zrovna ten tip člověka co musí o tom mluvit a pak se mu uleví.

Príbeh M.

Dobry večer, Mirko, u mě to bylo tak, že jsem asi v 6 týdnu začala špinit, ne krev, jen špineni a to jen občas a takhle se to tahlo 14 dni. Z ultrazvuku nebylo nic jasné. Z krve hormony stoupaly, takže to vypadalo spiš pozitivně. Protože jsme o miminko stali, tak nám ani čištění nenabizeli a řekli ze budeme čekat jak se to vyvine. Jen nám potom ke konci těch 14 dny řekli, že během příštích par dni se buď rozjede potrat a pak bych měla přijít, nebo se to srovná.

Nesrovnalo a přišel potrat. Fyzicky to bylo dost hrozny, protože jsem krvacela docela intenzivně 14 dni a pak už miň dalších 14 – tohle myslel ten doktor, že bych měla přijít nechat to vyčistit. Ale já se vždycky snažím žít co nejvíc přirozené v souladu s přírodou a nechat věci plynout, takže jsem o té možnosti ani neuvažovala.

Samozřejmě, že pokud bych měla pocit, že něco nefunguje, nebo se děje špatně, tak bych šla, ale mě to přišlo docela adekvatni, že když jsem byla v nějakém 8tydnu (i když se miminko přestalo vyvíjet dřív), že toho krvácení bude hodně.

A víte co? Bylo to psychicky strašně náročný, protože jsem v podstatě měsíc pokaždé jdyž jsem šla na záchod viděla před sebou tu připomínku toho, že jsme přišli o miminko.

Když jsme si tím procházeli, tak jsem manželovi říkala, že bych si možná příště, kdyby se to mělo opakovat, nechala pomoct. Ale teď už to vnimam jinak. Myslím, že to bylo správne takhle. Donutilo mě to taky zpomalit a vnímat co moje tělo potřebuje a taky psychicky mi to tak nějak ohraničilo tu dobu smutněni.

Já to rozhodne vnímam tak, že pokud pro to není nějaký medicinsky důvod, tak je lepší nechat tělo vyrovnat se s tím samo. Bylo to psychicky strašně náročné, ale přišlo mi to tak nějak v souladu. Že stejně tak jako plakala moje duše, plakalo i tělo a postupně se obě části vzpamatovavali.

Príbeh K.

Lekárka ma informovala o všetkých rizikách – nestrašila ma – povedala mi, že ak budem krvácať silnejšie ako 1 vložka za hodinu, prípadne budem mať teploty, mám ísť na pohotovosť. Dala mi podpísať papier, že odmietam zákrok a išla som domov.

Už pritom ako mi robila ultrazvuk sa objavili prvé stopy špinenia. Ostávalo len čakať. Myslím, že to čakanie bolo najhoršie. Nevedela som na čo čakám, chcela som to mať za sebou a zároveň som myslela, že už sa nikdy nebudem vedieť smiať. Prerušila som všetky kontakty, nedvíhala telefón a zaliezla do postele.

Našťastie partner pracuje doma, tak mohol byť celý čas so mnou. Myslím, že prešlo 4-5 dní, už si to presne nepamätám a špinenie zosilnelo do krvácania. Prvý deň to bola taká silnejšia menštruácia. To hlavné začalo až deň potom. Dostala som naozaj silné kontrakcie, v krvi sa objavilo tkanivo, vychádzali zo mňa celé kusy. Kontrakcie prichádzali v pravidelných intervaloch asi 2-3 hodiny a potom to celé ustalo, od vyčerpania som zaspala, taký menší pôrod.

Myslela som si, že je koniec. Avšak na druhý deň sa to opakovalo. To ma trochu zaskočilo, no na druhej strane som bola rada, že telo sa čistí samé. Mojou obrovskou motiváciou to vydržať bola myšlienka, že nechcem, aby sa niekto v mojej maternici hrabal a poškodil ju. Verila som, že toto je najlepší spôsob, ako to celé prežiť a neohroziť budúce tehotenstvo … (celý príbeh si prečítate tu).

 

Tieto príbehy, aj keď sa svojou hĺbkou dotýkajú bolesti na tele aj na duši, sú AJ PRÍBEHOM:

  • obrovskej LÁSKY k dieťatku, ktoré odišlo

  • neskutočnej ODVAHY, keď nevieme čo nás čaká, ale napriek tomu ideme tomu v ústrety, lebo cítime, že to takto potrebujeme

  • a neskonalej SILY, ktorú ako ženy na ceste k materstvu podstupujeme

Sú to príbehy hodné UZNANIA a ÚCTY.


Ak si toto čítajú ženy, ktoré zvažovali vyčkávací prístup, ale zvolili si čistenie, neporovnávajte sa prosím. Spravili ste to najlepšie, čo ste v danej situácii vedeli a mohli.

Ak si toto čítajú ženy, ktoré sa o vyčkávacom prístupe len rozhodujú a pochybujú o sebe, či to ustoja, chcem vám povedať, že akokoľvek sa rozhodnete, robte to v súlade so sebou. Je mi veľmi ľúto, že si touto skúsenosťou práve teraz prechádzate. Ak budete potrebovať podporný online kruh, kedykoľvek na vašej ceste liečenia tela aj duše po strate dieťatka, neváhajte sa pridať do uzavretej skupiny Dúhovej Mamy.


P.S.: Ak cítite, že potrebujete na svojej ceste k materstvu (po strate dieťatka) načerpať inšpiráciu a povzbudenie, pozývam vás na moju prednášku, ktorá bola súčasťou online konferencie

s názvom SAMA SEBOU AJ PO POTRATOCH 👇

 

S láskou pre vás tvorí,

Mirka

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku ako zostať na vlne plodnosti ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte do 14 dňovej výzvy LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre