Rok s dúhovým chlpáčom

Trvalo mi veľmi dlho, kým som si uvedomila, že to JA mám problém, že to JA sa staviam do roly obete. Tej, ktorá musí všetko spraviť okolo psa…

Prvý polrok bol na slučku. Možno aj preto, že som si nevzala štandardnú dovolenku, ale rovno pármesačný sabbatical (voľno), aby som zostala doma v kľude 🙂 po potratoch a zistila, čo so sebou ďalej.

Neviem, aké to bude na materskej, ale jedno som s čerstvými mamami mala určite spoločné:

Bola som vyčerpaná, nahnevaná, chcela som sa toho psa chvíľami zbaviť a nikto mi neveril.

Nevedela som, čo mám s ňou robiť. Toto mrštné, energeticky nevyčerpateľné stvorenie, malo energie viac ako ja. Zaspala na 15 minút a znova si fičala ako duracelka. Ale ja som už na obed bola mŕtva.

Strata kontroly

Každý večer som sa tešila na muža, že ma vyslobodí z tohto utrpenia. Nestalo sa. Aj on si chcel po náročnom dni v práci oddýchnuť a venoval sa jej tak hodinku.

Moje denníkové zápisky striedali pocity šťastia a zúfalstva (prevažne). Nevedela som prijať, že nemám veci pod kontrolou. Nevedeli sme si k sebe (ja a Giggi) nájsť cestu. Neustály bordel a všade samé chlpy. Všade! Aj na miestach, kde by ich nikto nečakal 🙂

Keď som si povedala konečne DOSŤ, začali sa veci meniť. Ale musela som padnúť na dno, aby som sa mohla odraziť.

Čím viac som začala o psoch čítať, tým viac sa mi otvárali oči. Okrem iného sa mi programy zakódované z detstva vyplavovali každý deň na povrch. Najmä príkazy a zákazy. Dokonca som používala tie isté hlášky ako moja mama. Presne tie, ktoré som nemala rada, alebo ma zraňovali.

Pes ako „drahý“ osobný rozvoj

Mať psa pred samotným materstvom bola pre mňa vynikajúca ukážka náročnosti sebaobetovania v praxi. A to moje EGO nevedelo stráviť. Vstávať prvé mesiace desaťkrát za noc, obliecť sa, výjsť na ulicu a skúšať venčiť…

Bola to aj skúška vzťahu, keď sme si vyčítali, že sme sa tak nemali unáhliť a nebolo toho „vinníka“, kto bol za psiu objednávku zodpovedný 🙂

Áno teraz sa mi ľahko hovorí, že zúfalstvo, prebdené noci (a dni), roztrhané koberce, deky, vankúše, periny, nábytok, všadeprítomné chlpy, niekoľko mesiacov non-stop ocikaná a oserkaná podlaha zmiznú ako závanom čarovného prútika, keď sa k vám príde túliť … Ale boli tam.

Chcela som to vzdať aspoň stokrát, plakala som od únavy a predstavovala si, či chcem takto „trpieť“ aj v materstve. Ani neviem, ako som ten rok prežila. Možno to bolo aj všetkými tými energetickými očistami, kurzami, či mojou túžbou prežiť a pochopiť prečo sa mi to deje.

Nevieš, aká si silná, kým byť silná je tvoja jediná možnosť.

Pritom pod silou nemyslím nič necítiť a tváriť sa hrdinsky. Ale priznať si, že to nezvládam a nabrať odvahu to zmeniť. Nevzdávať sa a skúšať to dookola. Až kým vás to nepoloží. A zasa odznova. Milujem ten pocit byť na dne. Lebo keď už hlbšie klesnúť nemôžem, príde mi odpoveď, ako sa môžem odraziť. Ono je super zotrvať v tej slastnej bezmocnosti chvíľku, ale nie nadlho.

Teraz vidím, ako ma to posilnilo a zároveň zjemnilo. Ako som začala svoje zranenia z detstva, aj zo straty detí, liečiť. Nebyť týchto DAROV, neušla by som taký kus cesty za tak krátky čas.

Dúhový chlpáč

Naša fenka sa narodila len pár mesiacov po druhom potrate a keď som videla, že muž kúpil krásne farebné (dúhové) vodítko, len som sa pousmiala nad tou „náhodou“. Giggi je jednoducho naša dúhová potvorka, ktorá ešte pridala zopár hromov a bleskov, ale zároveň rozjasnila naše životy.

Bola nevedome ďalším z „prostriedkov“ ako si užiť čakanie na dúhové bábätko.

Niekde som čítala, že dostaneme presne takého psa, ako potrebujeme. Márne som presviedčala muža, že chcem nejakého povaľača, s ktorým nebude veľa roboty, pretože ja chcem a potrebujem mať čas aj pre seba. Veľa času pre seba.

S mužom sme sa trochu oslobodili od „projektu dieťa“ a všetka pozornosť išla na ňu. Aj keď sa stále v niektorých postupoch ohľadne psa nezhodujeme, mám pocit, že sme rodina. My dvaja, dvaja anjeli a jedna chlpatá beťárka, ktorá nám život obrátila naruby.

Otriasla našou vierou, čoho sme schopní ako dvojica. Psia misia nás znova spojila a nakopla do života. Poriadne prefackala naše egá a dosadila seba na prvé miesto bez opýtania. Niekedy sme ju z toho piedestálu zosadili a niekedy nechali tam, aby bola vyrovnaná rovnováha 🙂

Zistili sme, že sme príliš mäkkí a začala s nami vydrbávať. Boli sme nútení vymýšľať rôzne stratégie ako ju okabátiť a preľstiť. Čím je staršia, je však múdrejšia a už ju „neopijeme“ pamlskom 🙂

Skúste potrestať veľrybu

Je fascinujúce pozorovať tohto tvora, ktorý je z inej živočíšnej ríše. Ak jej chceme porozumieť, musíme ju študovať.

Raz sa nás na výcviku kynológ spýtal: „Myslíte si, že viete ako potrestať psa?“ Prikývli sme. OMYL. Pes je proste iný druh živočíšnej ríše, napriek tomu, že je domestikovaný. Jeho nemôžme potrestať ako človeka. Nechápali sme. A on nato: „Ako by ste potrestali veľrybu?“ Hmmmm.

Psychológia psa je zaujímavá a pre mňa stále záhadná. Navyše si naša borderka (ako nám povedal) v sekunde všeličo pridomyslí a problém môže byť na svete.

Sme proste z dvoch rôznych svetov a pritom žijeme v jednom. Aký paradox.

Pes namiesto dieťaťa?

Niekedy sa máme dobre, inokedy nie. Ale za seba viem povedať, že ju milujem. Beťárku moju♥

Nevravím, že zaobstarať si psíka ako náhradu za dieťa, je riešenie. Vlastne sa to nedá ani porovnať. Ale dočasne možno áno. Zaliala naše zlomené srdcia bezdpomienečnou láskou a možno práve to sme potrebovali, aby sme sa začali formovať ako rodičia.

Aby sme náš dom zaplnili láskou, radosťou, smiechom a pohli sa ďalej. Vytvorili priestor na niečo nové, s novou úrovňou vedomia.

Kým sme nemali psa, nemala som možnosť vidieť nehu svojho muža v plnom prenose, keďže k deťom sa správal vždy „opatrne“. Tak nejak neprístupne.

Odkedy máme psa, z jeho úst idú tak krásne slová nehy, že už nepochybujem, že raz bude skvelým otcom.

Po slzách, lekcia bezpodmienečnej lásky

Celý ten čas mi táto malá bojovníčka ukazovala moje tiene, s ktorými bolo treba pracovať. Rozpúšťala bloky mojej podmienečnej lásky a učila ma viacej sa tešiť zo života. Byť viac tu a teraz. Fascinovala ma jej oddanosť a radosť, keď sa mohla ku mne pritúliť. Len tak.

Liečila ma.

Verím, že raz príde chvíľa, keď už nebudeme strážiť my ju, ale ona bude strážkyňou ďalšieho člena rodiny.

A dovtedy tej našej potvorke aj vesmíru ĎAKUJEM, že si nás vybrala za majiteľov.

 

Miroslava Seňková

Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou neustále objavujem hĺbku alchýmie vedomého počatia a holistický prístup k plodnosti.

Som autorkou viacerých FERTILITY VIZUALIZÁCIÍ Ako sa naladiť na seba a svoje budúce dieťatko, ako aj online kurzov , kde sprevádzam ženy ako si cestu k materstvu užívať a nielen prežívať, ešte pred počatím dieťatka.

Pokiaľ vám chýba podporná skupina na ceste k materstvu, pridajte sa do uzavretej skupiny na Facebooku Alchýmia počatia nového života , kde nájdete ďalšie plodné inšpirácie.

Viac o mojej ceste si prečítate tu.

Komentáre