Rozhovor s Klárou Domlátilovou na tému: Arteterapia

… pozeráme sa do tela a zisťujeme, kde je náš zdroj, kde sa cítime v bezpečí, doma a ako vyzerá toto miesto. A potom ho rozširujeme do celého života. Takže primárne to nie je o rýpaní sa v rôznych problémoch ale skôr o tom, odkiaľ ich môžeme riešiť … (úryvok z rozhovoru)

Možno ste už o arteterapii počuli a možno nie. Verím, že vám aj tento rozhovor zo série seriálu Na vlne plodnosti bude prínosný a objavíte nové inšpirácie na ceste k svojmu dieťatku a k sebe.

Moje pozvanie na rozhovor a predstavenie ďalšej hravej možnosti ako pracovať so svojimi emóciami prijala Klára Domlátilová.

Náš rozhovor sa konal LIVE (naživo) na Instagrame @duhova_mama dňa 6.3.2020 dopoludnia a bol k dispozícii 24 hodín. Vy si ho však viete pozrieť ešte pár dní aj zo ZÁZNAMU na tomto linku  alebo si ho rovno PREČÍTAŤ NIŽŠIE.


Kto je Klára Domlátilová?

Klára je arteterapeutka, lektorka umenia a milovníčka skutočného jedla. A nielen to. Viac o Kláre a jej aktivitách si môžete prečítať na jej stránkach alebo na Facebooku pod projektom Čistírna těla i mysli.

Pomáhám lidem krmit se takovým jídlem a takovými emocemi, aby se uzdravovali z nemocí těla i mysli. (Klára Domlátilová)

Vítam ťa Klári na dnešnom vysielaní a keďže téma arteterapie je pre mňa veľmi zaujímavá, možno by si nám ju mohla predstaviť, pre laikov, čo to vlastne arteterapia v skratke je.

Zdravím vás, moje meno je Klára Domlátilová, som arteterapeutka a sprievodkyňa životnou očistou. Dnes sa pozrieme na tú časť arteterapie, ktorá sa zaoberá očisťovaním mysle. Arteterapia je určitá forma psychoterapie alebo práce s mysľou a zameriava sa na prácu s obrazmi a výtvarným prejavom. Pod tým si môžeme predstaviť maľovanie, či tvarovanie sochy z hliny alebo aj také obyčajné čmáranie.

Dokonca tu zaraďujeme aj prácu s obrazmi, ktoré sme samy nenamaľovali, ale ktoré za nás namaľoval niekto iný a my sa na nich „iba“ pozeráme.

Takže je to určitá forma terapie, keď sa nemusíme rozprávať priamo s terapeutom (verbálna terapia) a preberať veci, ktoré sa nám v živote dejú alebo diali, ale môžeme sa na to pozerať cez výtvarný prejav v ktorom sa môžeme vyčmárať a znázorniť emócie o ktorých by sme sa pravdepodobne zo začiatku ani nechceli baviť.

Pre mňa osobne je to veľmi pekná možnosť ako trošičku obísť tú našu hlavu, ktorá nám často do toho veľmi kecá a manipuluje, či dokonca usmerňuje, čo a ako chceme dávať najavo. Prácou s obrazmi sa tak na naše prežívanie vieme pozrieť z priamejšieho pohľadu, akoby z nášho vnútra, ktoré potrebuje prehovoriť práve takým spôsobom akým prehovára cez nejaký obraz.

Vidíš nejaké rozdiely v práci s klientami, keď sa s nimi stretávaš online vs offline (naživo)?

Porovnanie online a offline, to je veľmi zaujímavá otázka :). Pôvodne som si myslela, že arteterapiu nie je možné robiť online, cez obrazy, ale nakoniec som zistila, že je to možné. Že aj keď je človek pripojený cez internet, je to možno ešte pre neho viac osobnejšie, pretože je vo svojom domácom prostredí, kde sa cíti bezpečne a ja mu do tohto prostredia vstupujem. A práve kvôli tomu sa vieme dostať na jednu vlnu a ísť poriadne do hĺbky.

Pre mňa osobne to nie je takmer žiaden rozdiel. A aj keď sa v tomto procese vyplavia u klienta nejaké emócie, ja ich cítim. A tieto procesy sa dejú rovnako ako v prípade, že som s klientom naživo v jednej miestnosti.

Naopak pri maľovaní, keď klient maľuje sám u seba doma, má to viac pod kontrolou a necháva si to akoby pre seba, zatiaľ čo ak sa vidíme na workshope alebo individuálnej konzultácii ho v tomto procese môžem viac podporiť alebo ho doviesť trocha ďalej za jeho hranicu, ktorú by inak sám nenašiel. Takže pri tom maľovaní, ako jednej časti areteterapie, ktorú robím, vnímam trochu rozdiel.

Musí byť arteterapeut aj psychológ?

Niektorí ľudia to tak majú, no poznám mnoho arteterapeutov, ktorí majú aj nejaký iný výcvik. Okrem areteterapie si spravili výcvik v inej technike a potom to kombinujú dohromady. Alebo sú tu sociálni pracovníci a potrebovali arteterapiu včleniť do svojej práce s klientami. Takže vlastne to nie je nutné. Ja sama psychológiu nemám, mám arteterapeutický výcvik. Baví ma kombinovať rôzne metódy medzi sebou, nie len samotnú arteterapiu.

Napadlo ma to práve kvôli tomu, že sa pri arteterapii pracuje s emóciami a že sa to so psychológiou prelína.

To áno, arteterapia je ďalší smer psychoterapie a aj počas samotného výcviku sa pracuje s „backgroundom“ rôznych psychologických smerov, či poznatkov z psychológie. Takže arteterapia je taká ďalšia forma psychoterapie.

Ako pracuješ s klientami, keď sú samy doma a celým procesom si prechádzajú samy? Pýtam sa preto, pretože keď som sama prechádzala úlohami z tvojho kurzu Otvorená životu tak mi veľmi pomáhalo, keď som mala možnosť spätnej väzby aj v online skupine. Tým, že som si to nenechávala pre seba som získavala aj iné uhly pohľadu.

Áno, v prípade, že si sama doma, nemôžem vidieť procesy, ktorými si prechádzaš, ale následne to vieme pokryť napríklad v online konzultácii, ktorú poskytujem klientom. Kým v skupine to môžeš zdieľať hneď a druhí ti dajú spätnú väzbu. Nemusím to byť iba ja.

To čo my vlastne spolu robíme, či už v skupine z kurzu Otvorená životu alebo v skupine ARTETERAPIE online, ktorá je otvorená všetkým, takže ste v nej srdečne vítaní :), je to, že si tam vždy dávame možnosti náhľadu na tvoj výtvor. Je to ponuka toho, čo ostatní z tvojho obrázku cítia a čo je tam pre nich viditeľné. A pre teba je to nejaký impulz, nejaký signál.

Samozrejme, že môžeš povedať, že toto s tebou nejako rezonuje, nejako sa ťa to týka a tým pádom ti to môže dať vodítko ako to ďalej chápať. Alebo povieš: Nie, nič mi to nehovorí, s ničím vo svojom živote si to nespojujem.

Takže je to o tvojej voľbe.

Nie je to tak, že my sme oprávení vykladať cudzie obrazy. Dokonca ani ja to v arteterapii nerobím, že by som hovorila ľuďom a tento strom, čo ste namaľovali znamená, že nie ste dosť zdraví alebo že máte zlé trávenie. 🙂

Nevykládam obrazy týmto spôsobom ale skôr vediem ľudí k tomu, aby si ich vykladali, či prežívali samy. Aj preto arteterapii hovorím metóda obrazového prežívania.

Všetky obrazy, ktoré maľujeme, vidíme okolo seba alebo dokonca ich máme uložené v nejakej spomienke, vo svojej fantázii, nás nejakým spôsobom emočne ovplyvňujú.

Napríklad ak vidíme nejaký obraz, ktorý sa nám hnusí, tak v nás vyslovene vzbudzuje fyzickú reakciu. Či už pozitívnu alebo negatívnu. Takže to je to s čím my pracujeme. Maľujeme a následne sa na tie obrazy pozeráme a objavujeme, čo v nás spúšťajú a čo nám na rovine myslenia môžu dať do života.

Podobne však môžeme reagovať aj na obrazy, ktoré sú už vytvorené alebo na tie, ktoré si samy vyťahujeme z našej mysle, takže ich ani nemusíme maľovať. To všetko je obrazové prežívanie, kde vieme pracovať s obrazmi a pretvárať ich v imaginácii, aj keď človek vôbec nesiahne na výtvarný materiál.

Ako teda pracovať s nepríjemnou emóciou, napr. so strachom, keď sa zľaknem toho čo som si sama načmárala za účelom, aby som sa vlastne uvoľnila? Čo robiť, keď sa zľaknem svojho vlastného výtvoru a zablokujem sa ďalej objavovať akýkoľvek význam?

To máš pravdu. V procese tvorby je normálne, že sa ľudia môžu zľaknúť. Ty už ale hovoríš o procese, keď si niečo nakreslila, no niekedy sa môžeme zľaknúť ešte predtým ako vlastne začneme. Už len preto, že máme nejaký výtvarný materiál, ktorého sa zľakneme (ako napríklad suchý pastel) a veľmi rýchlo sa môže stať, že sa ním ušpiníme, čo nás zablokuje. To napríklad pastelky nespravia.

Takže jeden tip pre našich divákov: 1) Zvoľte si taký materiál, ktorý je pre vás bezpečný a ktorý už poznáte, niekedy ste s ním už pracovali a viete, že neurobí nič nepredvedítaľné. 2) Ďalším krokom by bolo, že pôjdeme čmárať na papier nejakú emóciu, ktorá sa s nami už nejaký čas vlečie. Napríklad aj smútok.

Až neskôr by som odporúčala posúvať svoju hranicu komfortu s materiálom, ktorý nepoznáme ale chceme objaviť.

Na emóciách je dobré to, že nemusím mať konkrétny obraz ako tá emócia vyzerá, vidieť konkrétnu situáciu, či ľudí, iba tú emóciu prežívam a nechám ju vyliať na papier. Úplne intuitívne. Ak mám pred očami nejakú farbu, napríklad o hneve sa hovorí v súvistlosti s červenou, tak maľujem červenou a začnem to zo seba „sypať“ na papier.

 

A teraz sa dostávame k odpovedi na tvoju otázku :). Ak mám pred sebou veľkú červenú čmáranicu, ktorá na mňa pôsobí desivo, nemá to hlavu ani pätu, nemá to ohraničenie, nevadí. Je totiž skvelé, že sme sa pri tom uvoľnili a tá pôvodná emócia sa odplavila. Nech je to už akákoľvek emócia, každá má vlnu. Najprv ide pomaly hore, vy ju tam chytíte, začnete to maľovať a ona sa zasa veľmi rýchlo ukľudní a ide dole.

Aj keď sme z pôvodnej emócie vonku, môžeme sa nám stať, že sa pozeráme na papier a začne nás niečo nové hnevať. Objaví sa tam nová emócia.

A čo s tým potom ďalej?

Máme mnoho možností. Skúste ísť ďalej v tejto novej emócii. Pokiaľ je to hnev, tak to kľudne roztrhajte alebo zahoďte. Je to iba náš proces a materiál, ktorý nás vedie k sepapoznaniu. Možno vás napadne nejako to doplniť a ďalej s tým výtvarne pracovať. Vezmite si ďalšie farby a začnite to domaľovávať. Budú tak vznikať nové tvary a zrazu možno zistíte, že vám to začne dávať zmysel. Že tá čmáranica nie je „úplne mimo“, ale naopak, že je to skutočne nejaký obraz, ktorý je v tom „zakliaty“.

Môžete na túto hru pristúpiť a začať akoby vylupovať ten obraz. Podobne sa to hovorí o sochách, ktoré sú vraj prítomné už v kameni a vy ich iba vylupujete (odkrývate) a nachádzate ich vo vnútri. Takto podobne to môžete mať aj s novou emóciou a nakoniec obraz bude pre vás krásny, vyživujúci a liečivý.

Dôležité je si uvedomiť, že tá emócia nie sme my.

Že je to niečo mimo nás, s čím my pracujeme. Môžeme to dať vonku z nás „pred seba“, pozerať na tú emóciu zvonku, či dokonca sa s ňou rozprávať alebo ju roztrhať. Stať sa plne tým tvorcom.

Páči sa mi prirovanie, že maľovanie je akoby meditácia na druhú a že sa môžeme ešte pred samotnou tvorbou (maľovaním) uvoľniť a naladiť, či už imagináciou alebo vedenou meditáciou.

Áno, to je moja najobľúbenejšia cesta aj pri sprevádzaní klientov. Najprv máme vizualizáciu, ako napr. prechádzku krajinou za zavretými očami, kde si to predstavujeme a až potom ak sa vám objaví nejaká konkrétna časť meditácie, tak tá sa namaľuje alebo nejak zvýtvarní. Spätne sa to dá zdieľať v skupine alebo si človek môže aj sám odpovedať na otázky pri rozhovore so svojím obrazom.

Podľa mňa je to dobré v tom, že nie každý človek má hneď otvorený kanál priamo cez maľovanie, keďže mnohým nám nechcene v detstve zablokovali výtvarný rast naši učitelia, či rodičia. Veľa ľudí má práve veľmi dobrú imagináciu a ľahko si vieme predstaviť obrazy. Alebo keď dáme priestor telu, tak si vieme tie obrazy vytiahnuť akoby z neho, pretože telo ich začne samo ponúkať len tým, že sa uvoľníme.

Presne na toto si spomínam, ako sme na tvojom kurze hľadali v sebe miesto/obraz zazdrojovania a aký krásny obraz stromu mi moje telo ponúklo a koľko odpovedí mi vďaka jeho stvárneniu prišlo.

Ďakujem, že si spomenula to zdrojovanie, lebo to je presne tých 20% celej arteterapeutickej práce, ktoré prinášajú 80% úžitku. Spomínala si strom, ktorý sme maľovali na základe meditácie, ktorá mala zazdrojovať celé vaše telo, keď sa naplníte pozitívnou emóciu, ktorú si vytvoríte cez váš obraz a následne sa budete z toho vyživovať a kedykoľvek sa do toho obrazu vracať.

To je to čo robím ako prvé s klientami. Nemeditujeme priamo na strom, ale vždy sa pozeráme do tela a zisťujeme kde je jeho zdroj, kde sa cítime v bezpečí, kde sme doma. Kde to je a ako to vyzerá. A toto miesto potom rozširujeme do celého života.

Takže primárne to nie je o rýpaní sa v rôznych problémoch ale je to skôr o tom, odkiaľ ich môžeme riešiť.

Kde je to miesto, z ktorého sa vieme dosytiť a z čoho môžeme rásť. To je pre mňa tá metóda (zdrojovanie), ktorá potom dáva tých 80% výsledku pre klientov.

Na záver by som ťa ešte rada poprosila o arteterapeutický tip, ktorý by sme si vedeli preniesť aj do našej obývačky, v prípade, že chceme pracovať „len“ s vnímaním obrazov, namiesto ich maľovania. Je to možné?

Tak túto formu mám veľmi rada, pretože ja sama som bola 10 rokov lektorkou v galérii súčasného umenia, kde som sa s obrazmi stretávala denne a riešili sme ako na nás tie obrazy pôsobia. Bavilo ma to veľmi v tom, že na začiatku nemusíme prekonováť tie strachy, či bloky z výtvarného materiálu, ktorý som spomínala, pretože iba prijímame nejaký obraz a k nemu si domýšľame významy. Vyvoláme v sebe emócie, ktoré nám ten obráz ponúka a sme v roli spolutvorcu. Obraz, aj keď od niekoho iného, nie je od nás oddelený.

Aby tento obraz totiž mohol byť videný, robíme to vlastne my. To ako sa na ten obraz pozeráte, vnímate, aké emócie vyvstávajú, to je vaše. To ste vy. A preto to funguje aj tu, keď máme cudzí obraz v arteterapii. Aj keď ja tomu radšej hovorím sebarozvoj cez umenie. Nemusí sa vždy jednať o terapiu.

A práve na tento sebarozvoj cez umenie veľmi rada používam karty. Akékoľvek s obrázkami, či už máte doma čierneho petra, staré mariášky, či pexeso. Takisto spoločenská hra DIXIT má krásne obrázky, ktoré nám dávajú rôzne možnosti výkladu a zároveň sú vyživujúce v tom ako ich ilustrátori nádherne zhmotnili.

Zdroj: www.dixit.cz

Tieto karty používam aj s klientami, aj vo facebookovej online skupine Arteterapie online, kde každý týžden vytiahnem jednu kartu a každému rezonuje niečo iné. Niekedy sú to pocity v tele (až somatické) alebo rovno nabieha príbeh a význam karty v spojení s aktuálnou sitáciou vo vašom živote.

Takže ak máte takéto karty doma, môžete si ich vytiahnuť aj každý deň a uvedomiť si „Aha, a s čím mi toto dneska dáva zmysel, s čím mi to rezonuje, s akou situáciou, ktorá ma možno ešte len čaká?

Takáto obyčajná hra s kartami nás môže kotviť, vyživovať a pomôcť zorientovať sa v každodennom dianí a je to vlastne tiež arteterapeutická metóda. Jedna z mnohých.

Tak to je pravda, sama to môžem potvrdiť, pretože je to krásne hravá forma ako sa s tým hrať, keď sa nám práve nechce maľovať 🙂 Ďakujem ti Klára veľmi pekne za všetky tipy, ktoré si s nami pozdieľala a za tvoj čas. Bolo to obohacujúce.

Viac o Kláre sa dozviete na jej stránkach: https://klaradomlatilova.cz alebo Čistírna těla i mysli.

Spomínanú skupinu nájdete na Facebooku pod názvom ARTETERAPIE online.

Moje skúsenosti s kurzom Otvorená života si môžete prečítať v tomto článku na blogu Dúhová Mama:

Otvorená životu a Arteterapia

 

Verím, že vás rozhovor v niečom obohatil, možno poskytol nové uhlady pohľadu na to, ako sa dá hravou formou pracovať s emóciami, nielen na ceste v ústrety dieťatku. A ak by ste chceli objaviť aj ďalšie hravé spôsoby ako sa naladiť na svoje budúce dieťatko (ešte pred jeho počatím), mám pre vás eBook zdarma 👇:

S úctou k jedinečnej ceste každej z nás,

Mirka

Miroslava Seňková
Autorka projektu Dúhova Mama, ktorý búra tabu o potratoch a vytvára platformu pre liečivé ženské zdieľanie.
Komentáre
  • Objavte ako si cestu za dieťatkom užiť
  • A získajte 9 hravých tipov ako zostať v naladení na svoje budúce dieťatko, ešte pred jeho počatím.

  • Čo si môžete ešte prečítať:
  • ❤️ Instagram
  • Facebook