Čo (ne)hovoriť po strate dieťatka

Potrat a strata bábätka je tak silne tabuizovaná téma, že sa len veľmi ťažko hľadajú tie správne slová. Nevieme, čo máme povedať. A či vôbec niečo povedať, aby sme bolesť  a smútok ešte viac nepripomínali. Cítime sa neisto a čudne v spoločnosti ženy, ktorá práve prišla o svoje dieťa. V akomkoľvek týždni, či mesiaci. Bojíme sa jej emócií a máme strach, či to sami ustojíme.

Tým, že sa o tejto citlivej strate nahlas nehovorí, naše rany sa ešte viac prehlbujú. Ženám je prirodzené zdieľať svoje emócie. Povedala by som, že až potrebné a liečivé. Nemáme sa začo hanbiť. Podmienkou je však podporné a bezpečné prostredie. Koľké z nás mali takúto možnosť?

Osobne som nemala ani najmenšiu predstavu, čo všetko obnáša strata bábätka v prvých mesiacoch. Prirovnávala som to k malej ranke, ktorá sa rýchlo zahojí. Áno, možno na fyzickej úrovni. Ale v emocionálnej rovine je to rana ako svet, ktorá sa hojí oveľa ťažšie a dlhšie. A práve o tej sa vo veľkom nepíše.

Nikde nenájdete návod, ako sa z toho nezblázniť, ako to mať rýchlo za sebou, ako sa znova usmievať na svet. Ani na tomto blogu, pretože každá dúhová mama (mama, ktorá ešte len čaká na svoje dúhové bábätko) je jedinečná a čo zahojí rany jednej, nemusí platiť pre ostatné.

Som vďačná, že som mala možnosť zažiť obe strany mince. Bola som v úlohe nevedome zraňujúcej osoby a brala stratu bábätka v prvom trimestri ľahostajne. Ale aj v úlohe ranenej, keď moju dušu rozorvali na tisíc kúskov práve tie isté slová, ktoré som ja sama hovorila druhým ženám, keď prišli o svoje dieťatko.

Skúsenosť je neprenosná a kto si to nezažije na vlastnom tele, nevie akým skúškam žena dennodenne čelí.

A práve preto mám pocit, že je veľmi potrebné o strate nenarodených detí hovoriť nahlas a zo srdca. Áno chce to kus odvahy, ale vzdávame tak úctu nielen dušičkám, ktoré odišli, ale aj statočným mamám, ktoré potrebujú podporu v tých najkritickejších chvíľach.

V pozícii nevedome zraňujúcej

Keď som sa prvýkrat stretla zoči voči so ženou, ktorá spontánne potratila, pamätám sa, že som jej povedala, že je to tak lepšie, akoby sa dieťa malo narodiť postihnuté. Reprodukovala som všeobecný názor väčšiny, že telo sa istotne zbavilo nezdravého plodu a nie je potrebné smútiť. A viac sme sa o tejto téme nebavili.

Zlyhala som.

Na takúto situáciu sa nedá pripraviť a ja som nevedela, čo mám v tej sekunde povedať. Doteraz mám výčitky, pretože som jej neposkytla absolútne žiadnu emočnú podporu. Bola som hluchá a slepá, len aby som sa ja sama necítila diskomfortne.

Keď predo mnou opäť stála žena, ktorá prišla o svoje dieťa v prvom trimestri, ešte vždy som tomu neprikladala veľký význam a nechápala, čo všetko môže žena prežívať a aké je to náročné. Povedala som niečo v štýle, že mi je to ľúto, ale hneď som rozhovor zvrtla na inú tému.

Cítila som sa trápne.

Nevedela som, čo mám povedať a tak som radšej nehovorila nič, akoby sa nič vážne nestalo. Akoby to bola len chrípka, čo rýchlo odzneje a o týždeň sa nad tým len pousmejeme. Opäť som zlyhala.

Keď sa mi zdôverila tretia žena, že potratila v prvom trimestri, reagovala som úplne ináč. Akoby sa čas zastavil a chcela som celým svojím Ja byť pri žene tak dlho, ako si to bude sama želať. Diskomfort bol bezpredmetný.

Nehovorila som skoro nič a len počúvala. Napriek tomu, že som sama ešte prežívala intenzívnu bolesť z druhého potratu, vedome som volila slová, aby som jej vyjadrovala úctu a podporila ju na jej ceste liečenia.

Ženy, ktoré prišli o svoje dieťatko netreba ľutovať, ale vyjadriť im úctu, obdiv za ich odvahu a dopriať im čas na zdieľanie svojich pocitov bolesti. Nie je potrebné sa stavať do roly záchrancu, lebo mama, ktorá prišla o svoje dieťatko nie je obeťou.

Vzali by sme jej dôstojnosť a silu vysporiadať sa s jej stratou po svojom.

Verím, že je veľmi liečivé dať žene najavo, že je pre nás dôležitá a prijímaná aj v jej bolesti a smútku – bezpodmienečne.

Nemá zmysel hovoriť jej, čo má robiť, čo si má myslieť alebo čo má dokonca cítiť. Ona to vie najlepšie sama. Možno ešte nemá recept na to, ako sa znova radovať života, ale je to jej cesta, na ktorej by sme jej mali dodať odvahu a rešpektovať jej rozhodnutia.

Ak je to možné, vážme slová a vyhnime sa komentárom, ktoré ju na tejto ceste nepodporia, ako napríklad 🙁

  • Viem ako sa cítiš
  • Môžeš byť rada, že dokážeš vôbec otehotnieť
  • Netráp sa tým, do pol roka otehotnieš znova. Maternica ti aspoň zosilnenie
  • Kedy sa budete pokúšať znova?
  • Aspoň už máš doma jedno dieťa
  • To je nič oproti tomu, čo sa stalo mne
  • Je to normálne, veď to bolo iba na začiatku.  Alebo. To nebolo ešte dieťa
  • Prečo toľko smútiš, veď to bolo už tak dávno
  • Je to tak lepšie, zabudni na to
  • Všetko sa deje z nejakého dôvodu

Nikto z nás nevie, ako sa cíti druhý človek. Aj keby sme mali tú istú skúsenosť, nikdy nebude rovnaká, pretože každý sme jedinečný.

Žiadna bolesť nie je väčšia ani menšia. Nie sú to preteky, kto trpí viac, či žena, ktorá prišla o bábätko alebo žena, ktorej sa nedarí vôbec otehotnieť, či žena, ktorá už má doma jedno dieťa. Sme v tom spolu a súperenie o obeť roka nikomu nepomôže cítiť sa lepšie a posunúť sa vpred.

Čas je veľmi relatívny pojem.

Koľko času je akceptované spoločnosťou smútiť, aby sme nevyzerali čudne? Prípadne, aby nás neposlali na psychiatriu? Zlá otázka.

Správna otázka by mala byť, koľko času potrebujeme my sami na smútok?

Opoveď je jednoduchá, toľko koľko uznáme za vhodné. Ak sa necháme presvedčiť, že jeden časový rámec je v poriadku (napr. mesiac) a druhý nie (napr. rok), dostaneme sa do začarovaného kruhu a budeme na seba tlačiť, aby sme boli čím skôr ok. Smútok nepozná čas a nemá deadline (termín).

Ak nemáte zdravotné komplikácie, možno vám lekár celý vysmiaty oznámi, že sa môžete o bábätko pokúšať znova o 3-6 mesiacov. Poväčšinou nikoho nezaujíma, či sa vôbec chcete pokúšať znova, pretože si nedokáže predstaviť, čím všetkým si prechádzate.

Ak sa necháme presvedčiť okolím, aby sme popierali samých seba a neverili tomu, čo cítime, čaká nás oveľa dlhšia cesta. Ale koniec koncov aj to je jedna z možností, ako sa so životnými výzvami popasovať.

A pozície sa vymenili… 

1. spontánny potrat, 2. spontánny potrat (mimomaternicové tehotenstvo) a obrovská samota.

V pozícii ranenej

Čím viac som túžila počuť podporné slová, tým viac som sa vyčleňovala zo spoločnosti. Len málo ľudí vie ako reagovať na podobnú situáciu, ak si sami niečím podobným neprešli. Ťažko by ste našli dostupnú literatúru, ktorá by vás na izoláciu a bolestivé komentáre pripravila. Na to sa jednoducho nedá pripraviť.

O smrti ako takej nemáme problém hovoriť a pritom je to to isté. Odchod malej bytosti, aj keď len vo vývojovej fáze by sa mal rovnako uctiť, ako keď nám zomrie niekto veľmi blízky. Možno ju nepochováme na cintoríne, ale existujú aj iné formy rozlúčky. A paradoxne pri dieťati, ktoré nikto nevidel a nedržal v náručí, je to akési nepredstaviteľné, nepotrebné a rozpačité.

Po 1. potrate som o svojej strate veľmi nehovorila, pretože som to považovala za nepodstatné, no v skutočnosti som sa bála svojich emócií, ak by som sa odovzdala smútku.

Po 2. potrate som pochopila, že potrebujem o tom hovoriť a nezametať túto tému pod koberec. Neuvedomila som si však, že sa vyčlením do samoty. Ľudí, ktorí by zvládli tak ťažkú tému bolo v mojom okolí málo a tak som hľadala nové okolie.

Teraz už chápem jednu aj druhú stranu. Ťažko sa nám hľadajú správne slová, keď si nevieme predstaviť, čo všetko zažíva žena, ktorá prišla o svoje plány, o svoje sny s bábätkom, o svoj sen rodiny. Nevieme to preto, pretože sa o tom nahlas nehovorí. Bojíme sa, že budeme vyzerať smiešne, čudne, ako „prípad pre psychiatra“. A presne tak som si aj pripadala.

Akoby som mala lepru. Niekto sa ma stránil, lebo som mu svojou negativitou a smútkom liezla na nervy. Niekto okolo mňa opatrne korčuľoval, len aby nedošlo na to, ako sa naozaj mám.

Čo je viac autentické, ako vedomé prežívanie bolesti, či radosti?

Lenže my sme akosi vypli svoju empatiu a bojíme sa zraniteľnosti. Bojíme sa emócií, len aby sme nevyzerali smiešne, slabo a najmä zraniteľne.

Odstup, ktorý som cítila od rodiny a priateľov vo mne iba posilňoval pocit menejcennosti a zároveň budoval dokonalú masku, že som v poriadku, len aby som niekoho nedostala do diskomfortu. Na seba som nemyslela zo začiatku vôbec. Opäť som hrala rolu poslušného dievčatka, ktoré všetko s úsmevom zvládne sama a nevytŕča z davu.

Vytvorili sme v spoločnosti ilúziu, že prísť o očakávané bábätko špeciálne na začiatku tehotenstva je úplne v poriadku, smútok odzneje rýchlejšie ako smrad a žena sa rýchlo začlení do bežného života.

Verím, že by sme ženy, ktoré prišli o svoje dieťa (a je nás viac ako si myslíme) mali nosiť na rukách a uctiť si ich silu. Nie ich o silu pripravovať svojím nezáujmom a zľahčovaním celej situácie. Absolútne netušíme, aké je to stáť v ich „topánkach“.

Vzdajme úctu a poklonu každej žene, ktorá prišla o svoje dieťa a neprehlbujme zbytočne jej zranenie.

Ako? Jednoduchým je mi to ľúto.

JE MI TO ĽÚTO.

Nič viac. Žiadne dodatky. Je mi to ľúto. Som tu pre teba, ak sa potrebuješ s niekým porozprávať. Počúvam ťa. Naberme odvahu zniesť jej slzy a emócie. Nie raz, ale opakovane.

Ani teraz, po dvoch potratoch si nedovolím niekomu radiť v jeho strate, pretože je to individuálna cesta a jednoduchý návod ako ju čo najrýchlejšie prekonať asi neexistuje.

Jediné, čo viem doporučiť, je dopriať si dostatok času na liečenie a plakať, koľko je potrebné. Potom sa môže objaviť ďalšia cesta…

 

S úctou k jedinečnej ceste každej z nás,

Mirka ♥

Miroslava Seňková

Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou neustále objavujem hĺbku alchýmie vedomého počatia a holistický prístup k plodnosti.

Som autorkou viacerých FERTILITY VIZUALIZÁCIÍ Ako sa naladiť na seba a svoje budúce dieťatko, ako aj online kurzov , kde sprevádzam ženy ako si cestu k materstvu užívať a nielen prežívať, ešte pred počatím dieťatka.

Pokiaľ vám chýba podporná skupina na ceste k materstvu, pridajte sa do uzavretej skupiny na Facebooku Alchýmia počatia nového života , kde nájdete ďalšie plodné inšpirácie.

Viac o mojej ceste si prečítate tu.

Komentáre