[Príbeh] Zahoď fotku z ultrazvuku a zabudni

Moja cesta za dieťaťom trvala 9 rokov. Teraz už mám dvoch synov a skoro nikto v okolí nevie, čo všetko je za tým. Jednoducho o tom nerozprávam, nikto sa totiž nepýta. Predtým všetkým som aj ja mala pocit, že mať dieťa je ľahké. Skúsenosti má však naučili, že to tak nie je…

Vydávala som sa v 22 rokoch. Áno, skoro. Lenže ja som chcela rodinu a deti už takto mladá. Bola som úprimne dosť naivná a neskúsená, čo sa samozrejme nemusí týkať každej ženy, čo sa tak skoro vydáva. U mňa to však bolo tak. Nezistila som základné povahové črty môjho manžela a hlavne, že zavádza v otázkach o deťoch. Tvrdil mi, že ich čoskoro po svadbe budeme mať.

Lenže čas plynul, ubehli dva roky a stále nič.

Stále to len odkladal a odkladal. Až v jeden pekný deň mi z ničoho nič na otázku detí odpovedal, že deti budeme mať až keď sa zmením. Pretože pre nich nebudem dobrým vzorom, nakoľko ho dostatočne neposlúcham. Chápete? Nikdy by som nepovedala, že môžete človeka prestať mať rád v jednej sekunde. Celá moja predstava o živote sa vtedy zrútila. Jedinou vetou mi ublížil na veľmi dlhé obdobie.

Teraz už viem, že som sa mala v tom momente zdvihnúť a odísť. Lenže, verila som, že manželstvo je navždy. Nemá sa z neho utekať pri prvých problémoch. Takto sa to ťahalo ďalšie dva roky. Vzťah šiel dolu vodou. Pozornosť som uprela na svoju kariéru, aj sa mi v nej celkom darilo. Túžba po dieťati ale nezmizla, ba práveže stále rástla.

Tak dostal ultimátum, buď dieťa alebo odchádzam. Medzi nami, ak sa dostanete vo vzťahu do štádia ultimáta, ten vzťah nestojí za nič.

V podstate mi na ňom už nezáležalo, chcela som dieťa. To je, mimochodom, to najhoršie, čo svojmu budúcemu dieťaťu môžete urobiť.

Ďalšie dva roky sme sa o dieťa pokúšali bez výsledku. Doteraz si pamätám to nekonečné sledovanie kalendára, počítanie dní, čakanie na vynechanie menštruácie, ktorá aj tak stále prišla. Zo strany manžela už dávnejšie začalo celkom slušné psychické tyranizovanie, ktoré som si všimla až po rokoch. Proste, celé zle. Ani to dieťa nevychádzalo, on s tým nič nechcel robiť, nezáležalo mu na tom.

Až jedného dňa nabral nás vzťah veľmi zlý smer, dostal amok, ktorý ani nechcem opisovať. Začala som sa ho reálne báť. To bola posledná kvapka, zbalila som si veci a viac ma nebolo.

Ďalšie dva roky som riešila rozvod a nejaké pokusy o nájdenie nového partnera. Bez výsledku. Nebola som ešte vyrovnaná s tým všetkým, emočne som na tom bola dosť zle.

Čo sa týka detí, mala som v hlave, že mi proste asi nie sú súdené. Pohľad na tehotnú ženu či kočík mi všetky bolesti otváral znova a znova.

Lenže potom som stretla svojho terajšieho muža. Zrazu tento vzťah fungoval bez problémov. Bolo to celé bez stresu, komunikácia fungovala, dalo sa na neho spoľahnúť a zrazu som cítila v živote pokoj.

Keď som pár mesiacov potom otehotnela, bola som vážne šťastná. Poznali sme sa len chvíľu, ale na to dieťa sme sa obaja tešili.

V 11. týždni mi však začalo byť tak divne, v podvedomí som vedela, že to nie je v poriadku. Trochu ma aj bolelo v podbrušku, tak som radšej šla k lekárke. Tam mi oznámili, že dieťatku prestalo biť srdiečko a už nežije. Volá sa to zamĺknutý potrat. Bola som v podstate rada, že som mala aspoň nejaké problémy. Ak by mi to oznámili na bežnej kontrole bez akéhokoľvek tušenia, vzalo by ma to omnoho viac.

Bolo nutné ísť do nemocnice vzhľadom na už pomerne vysoký týždeň. To bolo z toho to najhoršie.

Nielen, že som sa musela zmieriť so stratou dieťaťa, ale musela som ísť medzi cudzích ľudí na dva dni. Ležať na oddelení a byť iba so svojimi myšlienkami.

Personál oddelenia bol z drvivej väčšiny profesionálny. Pýtali sa len to najdôležitejšie a povedali, že jeden potrat vôbec neznamená, že sa to v budúcnosti stane znova.

Jedinú smolu v nemocnici som mala pri prepúšťaní, kde sa sestrička nezdržala poznámky, že jej nevesta je v rovnakom týždni ako som bola ja, ale jej dieťatku sa darí dobre. Akože, prečo mi to musela povedať? Niektorí ľudia by v zdravotníctve robiť nemali.

Jediné, čo som chcela, bolo ísť domov a čo najrýchlejšie to prekonať. Lenže, stav po potrate a kyretáži sa mi skomplikoval. Mala som bolesti v podbrušku a brala som antibiotiká. Bola nutná ďalšia kontrola u mojej obvodnej gynekologičky a ešte aj v nemocnici.

Hodnoty HCG som mala vysoké, tak mi ich kontrolovali až kým neboli na nule. Bežne to trvá zo dva týždne, u mňa klesali 10 týždňov.

Viete si predstaviť, s akou radosťou som minimálne raz za týždeň šla na krv. A navyše, ako naschvál, všade v týchto ambulanciách som stretávala tehotné ženy s bruškami. Na uliciach boli snáď samé kočíky a malé deti.

Ďalšiu menštruáciu mi museli po tých desiatich týždňoch vyvolávať liekmi, tá ďalšia mi zas meškala. Až ma chytala panika pri predstave, že zas musím ku gynekologičke. Našťastie, tá ďalšia mi už prišla po pár dňoch sama.

Tak sme si s priateľom zbalili kufre a odišli na dovolenku. Otehotnieť som nemala ďalší polrok. Lenže na tej dovolenke sa nám podarilo ďalšie bábo. Samozrejme, celé tehotenstvo som sa bála ďalšej straty. Kým neprešiel inkriminovaný týždeň, nikomu som o ňom ani nepovedala. Našťastie, toto tehotenstvo prešlo relatívne hladko a máme zdravého syna. Necelé dva roky neskôr k nemu pribudol aj braček.

K.

♥♥♥


Moje odpovede na Mirkine otázky:

Čo sa ti nepáčilo, keď ti hovorili po strate dieťatka a čo ťa najviac zraňovalo?

  • Moja nevesta je v tom istom týždni, ale tomuto bábätku sa darí dobre.
  • Čo sa stalo?
  • Vieš čo máš v tehotenstve jesť a čo nie?
  • Musíš o tom hovoriť.
  • Zahoď fotku z ultrazvuku a zabudni.

Čo by si uvítala, keby ti niekto povedal krátko po strate dieťatka?

Nič. Len tam byť a prípadne počúvať bez rád, otázok.

Čo ti pomohlo alebo pomáhalo ďalej na tvojej ceste liečenia po strate dieťatka? 

Čítať. Musela som to pochopiť. Že sa to stáva často. Že žena za to nemôže. Neexistuje spôsob, ako sa tomu vyhnúť. Väčšinou je to spôsobené chorobou bábätka a príroda to často vyrieši radšej takto.

Veľmi pomáha aj rozhovor s inými ženami, ktoré si tým prešli tiež. Potom som zistila, že z mojich asi 10 kolegýň, sme v posledných rokoch potratili 3. Tiež o tom len tak nehovorili, ale ženy, čo si prejdú potratom, sú akosi citlivejšie na tieto veci, videli to na mne a prišli za mnou. Doteraz som im za to vďačná.

Ako sa (z)menili tvoje vzťahy s okolím, rodinou a mužom/partnerom?

Vzťah s partnerom nám to posilnilo. Bol pri mne, držal ma nad vodou, aj keď sám prechádzal stratou.

Týždeň po potrate sa mi narodil synovec (sestrin malý). Mrzí ma to doteraz, ale vplyvom nekonečného behania po vyšetreniach, som si s ním nedokázala vytvoriť až taký pekný vztah a nebola som pri sestre, keď ma potrebovala. 

Vzťah s mamou nám to narušilo. Mala pocit, že sa o tom musíme rozprávať, nútila ma do rozhovorov, aj keď som sama nechcela. Vŕtala sa v tom a vŕtala celé mesiace.

Ako mama mala pocit, že mi musí stále radiť, čo mám jesť, ako sa mám správať …. 

K.

♥♥♥

 

Miroslava Seňková
Som mama 2 anjelov a inšpirujem ženy ako kráčať k dúhovému dieťatku s radosťou a ľahkosťou. S vášňou pre objavovanie sa venujem téme VEDOMÉHO POČATIA z holistického pohľadu, ako aj vedomej PLODNOSTI po potratoch. Som autorkou eBooku ako zostať na vlne plodnosti ako aj eBooku Magické slová podpory po potratoch. Pokiaľ vám chýba energia na vašej ceste k materstvu, naskočte do 14 dňovej výzvy LONO plné ŽIVOTA. Viac o mojej ceste si prečítate tu.
Komentáre